Tohle dělá každý sitcom: 5 stereotypů ze sitcomů

Sitkom alebo pôvodne rozhlasová situačná komédia nám už od počiatkov svojej televíznej existencie pomáha zabudnúť na bezútešnú pustinu reality. Spravidla polhodinová stopáž sitkomu mapuje vzájomné vzťahy malej skupiny opakujúcich sa postáv v tom istom prostredí. Paradigma jednotlivých epizód zahŕňa zvyčajne uzavretú zápletku, ktorá zakaždým poskytne rozuzlenie, vysvetlenie a prípadne poučenie v komickej pointe. Sitkom tak často identifikujeme pomocou smiechovej stopy a repetitívnych znakov, ako sú situácie alebo hlášky.

Hrané sitkomy predstavujú jeden z najstarších cyklických televíznych žánrov a celkom slušne sa adaptujú na meniace sa spoločenské podmienky, ako v rovine tematickej, tak i formálnej. V priebehu rokov sa však štandardizovali určíte trópy, ktoré môžeme nájsť v takmer každom známom sitkome. My sme pre vás vybrali zopár takých, ktoré podľa nás tvoria jadro tohto žánru. 

V sitkome Sabrina mladá čarodejnica dostala Sabrina na konci každej epizódy lekciu o sebeckom a nezodpovednom používaní mágie. Myslíte, že sa niekedy naozaj poučila? Keby tomu tak bolo, štáb i herci by skončili bez práce. Každú zápletku totiž poháňala Sabrinina tendencia na všetky možné problémy aplikovať magické riešenie. 

Aj keď sa seriál snaží postavy stále dookola poúčať o tých istých morálnych princípoch, status quo musí ostať zachované. To znamená, že hrdinovia nesúci výrazný charakterový rys, či už pozitívny alebo negatívny, zvyčajne zostávajú nemenní. Flákač teda ostane flákačom, sukničkár sukničkárom a nový partner alebo partnerka sa väčšinou udržia len do konca epizódy. 

Pri projektoch na dlhé trate pochopiteľne dochádza k určitým posunom, no celkové zmeny sú pomalé a minimálne. Postavy zriedkakedy upravujú svoje tradičné správanie. Nech už sa deje čokoľvek, na konci epizódy sa všetko vracia do pôvodného stavu.

A prečo je to tak? Tvorcovia sa jednoducho usilujú o to, aby sme nemuseli trápiť tým, čo sa udialo v predchádzajúcej časti a rozpoznali situáciu na základe toho, ako sú postavy definované.

Na písaní scenárov sa navyše často podieľa celá skupina stálych či hosťujúcich scenáristov a preto je praktickejšie, keď medzi nimi postavy rotujú ako kompletná sada fixných vlastností.

S Ezopovou amnéziou súvisí fakt, že naši obľúbení hrdinovia nezriedka fungujú ako šablóny. Archetypy či modely sú univerzálnym predobrazom, ktorý dokážu rozpoznať diváci bez ohľadu na kultúrny, jazykový alebo geografický kontext.

Archetypy k sebe určitým spôsobom pasujú, vzájomne sa dopĺňajú. V akomkoľvek sitkome teda pravdepodobne nájdeme Vtipálka, ktorý žije len preto, aby obstarával humor a ironické komentáre. Častým je hollywoodsky nerd, teda stereotypný učenec, neraz bez sociálnych schopností. Mimoriadnu divácku priazeň si drží Casanova – záletník a zvodca žien. Celú plejádu variácií môžeme odhaliť u tzv. „šikanátora“- od blbca s dobrým srdcom až po alfa mrchu. 

Sheldon Cooper zo seriálu Teória Veľkého tresku je učebnicovým príkladom archetypu kŕčovitého a upätého nasledovníka pravidiel. Zdrojom humoru je tak obvykle jeho nezvyčajná posadnutosť vlastnými zvykmi, prípadne panika z ich porušenia. Je zrejmé, že postavy zriedkakedy zapadajú len do jedného archetypu a nie je nevyhnutné, aby mal seriál zástupcu u každého z nich. Navyše ich kompletný zoznam by bol skutočne vyčerpávajúci.

Každý, kto sa v posledných troch desaťročiach díval na telku, určite narazil na tento tróp. Jeden k druhému prechovávajú city aj zjavné sexuálne napätie, no plnohodnotnému rozvinutiu ich vzťahu niečo neustále stojí v ceste.

Vo väčšine prípadov je odpoveď „áno budú“, ale čaká ich ešte dlhá cesta po horskej dráhe spájaní sa a rozchodov. Ich šťastný koniec býva na poslednú chvíľu, aby sme aspoň na moment zapochybovali, že vôbec nejaký bude. 

Postavy tak napokon skončia spolu a to bez ohľadu na to, či sa k sebe hodia a či to vôbec dáva zmysel. Ide však o veľmi silný tróp, čoho dôkazom sú napríklad Ted a Robin zo seriálu Ako som spoznal vašu matku. 

Ted sa považuje za beznádejného romantika, ktorý sa s vierou v princíp osudovosti ženie za nájdením spriaznenej duše. Jeho neustále pokusy o získanie výnimočnej lásky však vyúsťujú do komplexu obete a predovšetkým toxického, mimoriadne sebeckého správania voči ženám. Tedova posadnutosť tou pravou osudovou partnerkou je tak väčšinu času prekážkou v jeho šťastí.

Na druhej strane Robin má triezvejší pohľad na svoju budúcnosť, v ktorej na prvé miesto kladie kariéru. Inklinuje k sarkazmu a emočnej uzavretosti, pričom jej priority i osobnosť omnoho viac pasujú k postave Barneyho.

Konečne spojenie Teda a Robin tak úplne zabíja celkový zmysel seriálu. Ten sa nás od samého začiatku snaží presvedčiť, že rozpráva príbeh o Tedovom stretnutí sa s matkou svojich detí. Premisa nájdenia Tracy, s ktorou má byť Ted konečne kompletný, tak napokon vyšumí do prázdna. Prím totiž hrá Tedov kolísavý vzťah s Robin a celý seriál je vlastne jeho alibi, ktorým pred svojimi deťmi ospravedlňuje randenie s inou ženou.

Ešte že postavy v sitkomoch nemusia naozaj platiť účty, svojim pracovným nasadením by si totiž na ne nezarobili.

Áno, samozrejme, vyčítať sitkomu nedostatok realistickosti je dosť tenký ľad a nikto nečaká, že vo svojom obľúbenom seriáli uvidí verné zobrazenie výkonu práce. Ak ste sa však aj vy niekedy začudovali nad tým, ako si hrdinka z platu servírky môže dovoliť obrovský byt v centre New Yorku, narazili ste na starý tróp. 

Náplň zamestnania, či pracovný čas sú obvykle veľmi vágne definované. Postavy majú vždy dosť času na riešenie epizódnej zápletky, či akejkoľvek aktuálnej eskapády, bez nutnosti splniť si záväzky. Dôvod je prostý: ak postava nie je k dispozícii, dej sa nemôže posúvať. 

Dokonca i v sitkomoch, ktoré sa odohrávajú priamo na pracovisku, sa skutočnej práci venuje minimálna pozornosť a často je iba kulisou.

Tróp niekedy zachádza až tak ďaleko, že scenáristi dajú postave finančne zaistené pozadie, ktoré jej poskytuje voľnosť.

Napríklad Karen zo seriálu Will a Grace disponuje nesmiernym bohatstvom svojho manžela, no pre zábavu pracuje ako asistentka dizajnérky. Čož je nepochybne... veľmi realistická situácia. Človek si ani neprehodí kabelku, aby nezhodil desať milionárov, ktorí vám vozia jedlo či opravujú chodník pred domom. 

Žiaden komediálny seriál sa nezaobíde bez špeciálnej epizódy. V každodennom kolobehu života postavy oslavujú narodeniny a sviatky ako sú Vianoce či Halloween. Niekedy si však partička zaspomína na vysokoškolské časy, alebo vzájomné zoznámenie sa. Občas sa objaví epizóda z kategórie alternatívnej reality, kedy sa tvorcovia pohrávajú s myšlienkou „čo ak by sa veci odohrali inak“.

Pod hlavičku „špeciálneho“ ale patrí aj to, keď protagonisti čelia určitým vážnym a emotívnym problémom, seriál predstavuje novú postavu, alebo sa zmení vzťah medzi už zabehnutými hrdinami. Prvý sex, narodenie dieťaťa či konfrontácia s detskou traumou majú síce komediálny podtext, no ich celkový tón je obvykle o čosi vážnejší.

Tak a máme to za sebou. Toto bolo 5 sitkomových trópv, ktorých sa dodnes drží takmer každá seriálová produkcia. Takýchto stereotypov však nie len v sitkomoch nájdeme neúrekom. Nezabudnite si teda pozrieť naše videá o ženských a mužských stereotypoch v podkultúre. A aký je váš obľúbený tróp? Dajte nám vedieť dolu do komentárov.