Hrdinov sú v populárnej kultúre mraky. Výnimoční, cnostní milosrdní a súcitní protagonisti, ktorí sú odvážni i schopní, ale neboja sa ukázať svoju zraniteľnosť. Hrdina je morálna autorita s veľmi silným zmyslom rozoznať dobro od zla. Často je to skromná ba až asketická postava, ktorú obklopuje akási mýtická aura

Nie každý príbeh však rozpráva o ceste hrdinu. Archetyp protagonistu, ktorému chýbajú kvality konvenčného hrdinstva a k dosiahnutiu kladného výsledku volí menej ušľachtilú cestu označujeme termínom antihrdina. Komplikovaný a nadpriemerne chytrý, taktiež záhadný a uzavretý. Nihilistický, sebadeštruktívny vyvrheľ znechutený svetom, narcistický sukničkár, ktorý uniká pred svojou minulosťou alebo egoistický zlomený alkoholik. Postava, ktorá neverbalizuje svoj vnútorný život a nezriedka považuje existenciou za prázdnu a neuspokojivú

Toto je len zopár príkladov toho, ako môže vyzerať antihrdina. Väčšina z jeho kľúčovej charakteristiky nás odrádza od toho, aby sme sa s ním identifikovali a podnecuje odstup, pre ktorý ho môžeme jednoduchšie hodnotiť alebo rovno odsúdiť. My mu však napriek tomu držíme palce a občas s ním sympatizujeme ešte viac ako s klasickým hrdinom.

 Čo teda robí koncept anthrdinu takým príťažlivým, že si vďaka nemu idealizujeme dokonca aj spoločensky nebezpečné patologické správanie?

CESTA ANTIHRDINU ALEBO ÚČEL SVÄTÍ PROSTRIEDKY 

Antihrdina sa prvý krát objavuje už v antickej dráme, no treba povedať, že nejde o zápornú postavu. Nie je protikladom hrdinu a nestojí v konflikte s príbehom. Vezmime si príklad Dextera Morgena, z dramatického seriálu Dexter, ktorý pracuje ako forenzný analytik policajného oddelenia. Vo voľnom čase však ukája svoje zvrátené chúťky ako sériový vrah. Dexter je síce sociopat, čo vraždí pre radosť, no obete si vyberá len spomedzi zločincov, na ktorých usvedčenie polícia nemá dostatok dôkazov.

Tradičný antihrdina je často morálne ambivalentný – resp. z pohľadu klasických spoločenských štandardov sa hrubo vymyká norme, ale utvára si svoj vlastný – aj keď pokrytecký- etický kompas. To je prvý moment, ktorým si nás antihrdina získa – nie je totiž kompletne krutý a bezcitný. 

Niekedy môžeme túto postavu vnímať aj ako hrdinu, ktorý je však v danej roli nedobrovoľne. Nepochybne u neho vieme nájsť hrdinské rysy, no aj tak väčšmi pripomína antihrdinu. Má svoju vlastnú agendu i ciele a často ho vôbec nezaujíma osud sveta alebo iných ľudí. Napriek tomu je pod vplyvom okolností vtiahnutý do centra diania a musí sa stať záchrancom. Neváha však zabíjať pre vlastné ego, občas stratí nervy, nechce sa mu obetovať pre vyššie dobro, nie vždy funguje ako autorita, jeho etický kódex je vratký a súcit prejavuje len tým, na ktorých mu naozaj záleží.  

Antihrdina navyše často neprechádza iniciačným rituálom hrdinu, ktorý popisuje dejová schéma nazývaná monomýtus. Jeho základ tvorí volanie na dobrodružstvo a následné odmietnutie tohto volania. Po zásahu inej postavy či pod ťarchou situácie však hrdina predsa prekračuje prah domova a ocitá sa v bruchu veľryby. Inými slovami podstupuje cestu zo svojej komfortnej zóny do nadprirodzeného sveta, kde prechádza rôznymi skúškami. Napokon dosahuje kritické víťazstvo, naplní svoj účel a získa dar. Či už je ním princezná a pol kráľovstva alebo sebaúcta a vnútorný mier, rozhodujúcim sa stáva prerod hrdinu – jeho znovuzrodenie. Dobrodružstvo tak uzatvára návrat domov s život meniacimi skúsenosťami. 

V prípade antihrdinu typické fázy odchod-iniciácia-návrat fungujú inak. Antihrdina sa v priebehu deja dozaista mení a vyvíja – vydáva sa na vlastnú cestu. Jeho naratív však môže byť obohatený o rebéliu. Postava zlyháva v plnení skúšok, podľahne pokušeniu a využíva svoje hrdinské dary k sebeckým účelom. To v konečnom dôsledku vedie k zraňovaniu ostatných, ktoré vrcholí verejnou hanbou. Antihrdina cíti beznádej a musí sa rozhodnúť, či z neho bude zloduch alebo sa povznesie nad svoje poníženie. Ak si vyberie cestu slobody musí konať pokánie a podniknúť kroky k náprave.

Poslednou fázou je tak obnova, v ktorej sa jeho povesť rehabilituje skrze službu druhým. Postava vykoná nesebecký skutok a preto ju diváci na záver bez ohľadu na jej predchádzajúce zlyhania identifikujú ako antihrdinu - nie zloducha.

SYMPATICKÝ SOCIOPAT VERZUS NEĽUDSKÉ MONŠTRUM

V mnohých dielach je hranica medzi antihrdinom a zloduchom veľmi tenká. Oba archetypy totiž niekedy môžu mať zopár spoločných znakov. Porušujú spoločenské pravidlá a necítia žiadnu vinu. Chýba im empatia a neľutujú škodu, ktorú napáchali. Majú o sebe vysokú mienku a považujú sa za výnimočných, zato iných ľudí vnímajú ako menejcenných. Môžu byť obratnými a charizmatickými manipulátormi.

Očividný rozdiel medzi nimi je samozrejme v tom, že antihrdina je nositeľom príbehu. Je to on koho sledujeme. Aj keď jeho činy a motivácie vyhodnocujeme ako chybné, je to často hlavná postava. Zloduch je obvykle antagonistom

Odlišujú sa však aj v niečom inom. Joe Goldberg, hlavná postava seriálu YOU je nebezpečným, chorým a zvráteným vrahom. Publikum mu však prejavuje náklonnosť. Joe má totiž občasné záblesky súcitu a náznak svedomia resp. ľútosti. Je poháňaný túžbou po láske a stavia sa do role ochrancu svojej partnerky...aj keď ohromne úchylným a pokriveným spôsobom.

Máme však pochopenie pre jeho problematickú minulosť - vnímame ho ako produkt veľmi drsného prostredia, ktoré sa podpísalo pod jeho patologické správanie.

Na rozdiel od Antona Chigurha z filmu Tahle země není pro starý, ktorý neukazuje žiadne emócie, záujem o druhých ani známky ľudskosti – nie je na ňom nič, s čím by sme mohli sympatizovať

V skutočnom živote by sme sa obom týmto mužom chceli oblúkom vyhnúť. Na filmovom plátne však prepadáme Joeomu šarmu, zato Anton nás akurát hlboko desí – je príliš reálny

50 ODTIEŇOV ŠEDI

 Antihrdina je obvykle zasadený do realistického prostredia, ktoré nie je čiernobiele – je našim sprievodcom po odvrátenej špinavej, nezmapovanej alebo tabuizovanej strane spoločnosti. Od kriminálneho podsvetia po brutálny čierny humor je naturalistické uchopenie postavy demytizujúce. Antihrdina nie len, že nemá heroické vlastnosti, ale ani nemusí byť konvenčne atraktívny, fyzicky a psychicky zdravý alebo spoločenský.

Nezriedka však predstavuje volanie primitívnych inštinktov, ktoré je zakázané, ale vzrušujúce. Brať si veci bez opýtania, hovoriť všetko otvorene, demonštrovať silu, zastrašovať, porušovať zákony a dokonca niekoho zabiť. V prípade ženských antihrdiniek to môže byť aj vzbura proti patriarchátuodmietanie zažitej kultúrnej predstavy o ženskom súcite, jemnosti či materinských inštinktoch. Nech už je to akokoľvek , dej takmer vždy poskytuje nemorálnemu správaniu ospravedlnenie, vďaka ktorému sa necítime vinní, že postave fandíme.  

Napríklad Walter White zo seriálu Perníkový táta je stredoškolským učiteľom chémie otcom rodiny, ktorá finančne stráda. Navyše je pravidelne vystavovaný spoločenskému poníženiu a aby toho nebolo málo je mu náhle diagnostikovaná rakovina. S vedomím, že umiera sa Walter túži cítiť nažive a zároveň sa snaží rodine zabezpečiť lepšiu budúcnosť. Rozhodne sa preto vstúpiť do drogového biznisu a zo svojim bývalým študentom Jessem začne variť pervitín.

V priebehu deja sledujeme prerod zdrveného a nešťastného Waltra na bezohľadného drogového bossa Heisenberga. Waltrov príbeh napokon nie je až tak o veľmi o jeho sebaobetovaní pre rodinu ako skôr o osobnom životnom naplnení muža, ktorý má pocit, že jeho potenciál je neustále prehliadaný.

Ako diváci teda glorifikujeme postavu, ktorá koná prinajmenšom veľmi pochybne, no jej činy sú ospravedlnené , pretože je ťažko skúšaná neférovými životnými okolnosťami. Zato Walterova manželka Skyler je pre nás paradoxne len otravná moralizujúca osoba, ktorá mu stojí v ceste pri páchaní zločinov. Antihrdinu povzbudzujeme natoľko, že s jej utrpením, ktoré spôsobuje Walter zľutovanie nemáme

S klasickým antihrdinnstvom sa napokon neodmysliteľne viaže otázka, či sa postava niekedy polepší, dozreje, naučí sa mať rada samú seba. Jeho súčasnejšie podoby sú však zamerané skôr na to, prečo sa ľudia nesprávajú za každých okolností správne čo ich vlastne vedie k morálne pochybným rozhodnutiam. Tvorcovia nám často zdôrazňujú, že antihrdina nie je vhodný vzor, ktorý by sme mali nasledovať.

Priznať si chyby a prijať svoje ja je síce samo o sebe veľkým krokom k osobnému progresu, no pokiaľ je postava extrémne toxická exituje bod, od ktorého sa nemožno len tak vrátiť. Dnešného antihrdinu teda dej často trestá - stavia ho pred nutnosť niesť zodpovednosťnásledky svojich činov. Ukazuje sa, že vykúpiť sa hrdinským činom vždy nestačí, pretože bolesť a škoda, ktorú postava napáchala v živote druhých, jednoducho nezmizne.

Přečtěte si také: Rick a Morty si nadále dělají, co chtějí, a to je dobře

Aj keď nás postava frustruje a silno ju kritizujeme, reprezentuje určitú mieru realistickosti. Postavy, ktoré sa pohybujú v šedej zóne sú prirodzene zaujímavejšie, pretože aj keď ich nemusíme mať radi, alebo s nimi súhlasiť stoja v opozícií perfektnej a bezchybnej Mary Sue.

Rozmazávajú hranice medzi fikciou a realitou – nútia nás klásť si otázku o vlastnom morálnom kompase a vnútorných démonoch. Konfrontujú naše naratívy, ktorými si ospravedlňujeme svoje zlyhania.

Antihrdina by sa pokojne mohol premenovať na realistickejšieho hrdinu – má síce dobré úmysly, ale aj nemalé nedostatky a zvádza vnútorný boj - je teda skrz na skrz ľudský.