Opravdové zločiny na vzestupu: Proč milujeme žánr True crime

Pri scrolovaní Netflixovskej knižnice dokumentov sme si uvedomili, že niet pochýb o našej kolektívnej fascinácií zločinmi. Bezpočet z nás investuje hodiny a hodiny času do seriálov ako Unsolved Mysteries alebo Making Murderer. Netrpezlivo očakávame epizódy Opravdových zločinů či Českého podsvětí a dokonca sa zahlcujeme literatúrou na tému zločin. 

Čo však vyvoláva tento záujem o hrozivé, krvavé a často traumatizujúce príbehy skutočných ľudí? Prečo podľa výskumu odborníkov priťahuje true crime žáner predovšetkým ženské publikum? Je normálne, že sa nám páčia nechutné historky, u ktorých sa nemôžeme utešovať tým, že sú len vymyslené?  

Či už ste dlhoročnými fanúšikmi, alebo ste sa len teraz pristihli pri tom, že si true crime žáner užívate, určite vám minimálne jedna z týchto otázok napadla. Poďme si teda spoločne daný fenomén rozobrať na drobné. 

Všade kam sa dnes človek otočí vzniká nový obsah venovaný nejakému skutočnému kriminálnemu prípadu. Široká popularita true crime žánru pred nás kladie pochopiteľnú otázku: sme normálni?

Ak vás trápia obavy, nezúfajte. Záujem o skutočné zločiny nie je znakom deviantstva a v určitých medziach slúži celému radu zdravých psychologických účelov.  

Fascinácia smrťou i strachom z neznámeho, ktorý predstavuje, boli vždy nejakým spôsobom prítomné v ľudskej kultúre. Na jednej strane smrť v osobnej rovine - moja smrť a myšlienky na pominuteľnosť vlastnej existencie sú stále veľké tabu. Na strane druhej, smrť v tretej osobe poskytuje značnú mieru odosobnenia, vďaka ktorému otvorene diskutujeme o ukončení života cudzieho človeka. Psychológovia sa zhodujú, že jedným z hlavných dôvodov prečo tak činíme je úľava. Dobrý pocit, že my sme stále nažive a nie na mieste obete. Psychiatrička Sharon Packer dokonca tvrdí, že faktorom našej posadnutosti zločinmi je shadenfreude - akýsi pôžitok z problémov iných ľudí. Nie, nie ste monštrum. Ide len o dobrý pocit, že keď už na niekoho musela tá smola padnúť, neskončila u mňa. Rovnako nás uspokojuje aj vedomie, že nie sme v koži páchateľa a dokážeme kontrolovať svoje agresívne impulzy a pudy. 

Kriminológ Scott Bonn tvrdí, že sérioví vrahovia sú ako dopravné nehody, vlakové nešťastia alebo prírodné katastrofy. Nech už sú tieto javy svojim spôsobom hrozivé, spoločné majú jedno. Veľká časť verejnosti od nich proste nedokáže odvrátiť zrak. Možno sa zamyslieť i nad tým, ako veľa ľudí dobrovoľne zažíva strach pri sledovaní hororov. Fyziologické zmeny v našom tele potvrdzujú, že tento pocit milujeme. Potiace sa dlane, zrýchlený tep, zvýšený tlak a napnuté svaly sú predzvesťou situácie „bojuj alebo uteč“. Vďaka nej nás organizmus odmení hormonmi šťastia - adrenalínom, endorfínom, dopamínom, oxytocínom a serotonínom. Podľa Bonna konzumácia príbehov o skutočných zločinoch umožňuje prežiť strach v kontrolovanom prostredí, kde je hrozba vzrušujúca z bezpečnej vzdialenosti. 

Už ako deti nás lákali rozprávky o napätí medzi dobrom a zlom. Ako dospelí si vynahrádzame túto dynamiku príbehmi, kde sa ľudia dopúšťajú toho najväčšieho tabu zo všetkých - vraždy. Psychiater Sigmund Freud rozoznával mnoho pudov človeka, no vyčlenil dva hlavné. Eros - pud života a Thanatos - pud smrti. Táto protikladná dvojica reprezentuje boj princípu slasti, lásky a rastu s princípom deštrukcie, neexistencie a zlosti. Freud tvrdil, že tieto pudy sú v rozdielnej miere prítomné v každom človeku. Pri sledovaní skutočných zločinov tak chceme nahliadnuť do mysle vrahov a odhaliť príčinu ich patologického konania. Preskúmať temné zákutie ľudskej psychiky, ale opäť z bezpečia našeho gauča.

V neposlednom rade ľudstvo miluje storytelling. Sadnúť si k ohňu a rozprávať príbeh o ozajstných ľuďoch - to pritiahne oveľa väčšiu pozornosť ako vymyslená rozprávka z pera nejakého hollywoodskeho scenáristu.

Je pravdou, že príbehy o zločine v istom zmysle plnia svoju spoločenskú funkciu. Z predpokladu, že verejnosť presne vie akého zverstva sa páchatelia dopustili a ako boli potrestaní, môže systém benefitovať. 

Na druhej strane však podľa mnohých morbídna posadnutosť zločinmi odzrkadľuje aj úzkostnú spoločnosť, ktorá trpí permanentným strachom v dôsledku konštantného prívalu negatívneho spravodajstva. Problém tu spočíva v mediálnom mainstreame, ktorý prekypuje správami o korupcií, extrémizme, podvodoch, vraždách, lúpežiach, znásilneniach, katastrofách, chorobách, pokrivenej morálke či rozmanitých škandáloch a kontroverziách. Človek tak prepadá percepčnému skresleniu, že to sa nami ide dole vodou a svet je z roka na rok nebezpečnejší. Nemáme síce na ružiach ustlané, ale zmeny k lepšiemu sa predsa len dejú a je potrebné ich vnímať.

Úzkostná spoločnosť však akcentuje napríklad strach z cudzincov ako formu morálnej paniky resp. varovanie, že všetci neznámi ľudia sú potenciálne nebezpeční. Myšlienka “stranger danger” našla široké uplatnenie v súvislosti s deťmi resp. hrozbou únosu či sexuálneho zneužitia. Koncept už po desaťročia učí rodičov zdôrazňovať deťom potenciálnu hrozbu zo strany cudzích ľudí, no mnoho organizácií venujúcich sa detskej bezpečnosti ho kritizuje. Ignoruje totiž skutočnosť, že štatisticky je omnoho pravdepodobnejšie, že dieťati ublíži niekto, koho samo pozná. Takisto nie vždy plne rozumie pojmu “cudzia osoba” a pokiaľ sa naozaj dostane do nebezpečenstva, nemalo by sa báť požiadať o pomoc aj cudzích ľudí.  

Sledovanie obsahu týkajúceho sa skutočných zločinov nám však vlastne pomáha cítiť sa pripravení. Pochopiteľne sa zameriavame na blaho seba a svojich blízkych, preto sa domnievame, že vedomie toho, čo nám hrozí a možnosť poučiť sa z chýb iných zvýši naše šance na prežitie. Toto špecificky platí najmä pre ženské publikum, ktoré v tomto žánri nachádza nápady, ako sa vyhnúť alebo újsť potenciálnemu útočníkovi. Je to zdanlivý pocit kontroly nad situáciou. 

Záujem o zmapovanie zločinov na televíznej obrazovke sa v predchádzajúcich dekádach niesol v duchu rozprávania príbehov sériových vrahov - mužov. Dôraz sa kládol na detailný pohľad do ich detstva, sociálneho zázemia, vzťahov, zdravia, motivácií a podobne. Tieto dokumentárne filmy či série boli poháňané často podrobnými popismi násilných trestných činov a predovšetkým ponorom do mysle páchateľa. Cieľom bolo odhaliť svetu pravdu vo všetkej svojej zvrátenosti a nechutnosti. Zároveň zločincov demytizovať, aby ich spoločnosť prestala vnímať ako romantických antihrdinov, či nepochopených bojovníkov za sociálnu spravodlivosť alebo kladné spoločenské hodnoty.

Napríklad v prípade Charlesa Mansona a jeho vražedného kultu sa autori kníh a filmov snažili recipientovi vysvetliť ako sa zo zdanlivo normálnych tínedžerov môžu stať sfanatizovaní činitelia rituálnej vraždy. Čím sa bežným konzumentom televízneho obsahu dostalo informácií o mechanizmoch manipiulácie, ktorá je obzvlášť účinná u psychicky najviac zraniteľných jedincov, akými sú práve veľmi mladí ľudia. 

V súčasnosti vzniká mnoho štúdiu na tému prečo ženy fascinuje zločin. Než sa pokúsime zodpovedať túto otázku, musíme sa najskôr pozrieť na posun v samotnom true crime žánri. Súčasné filmy dokumenty a literatúra z tohto súdka presúva pozornosť od študovania psychiky mužských sériových vrahov k skúmaniu a pochopeniu ženských skúseností so zločinom. Žáner obracia pohľad k zážitkom obetí zločinu, vrátane rodinných príslušníkov a v neposlednom rade samotných vyšetrovateľov. Príbeh vraha je tak len akýmisi pozadím.  

Napríklad v dokumente American Murder: The Family Next Door sa tvorcovia sústredili hlavne na osobnosť, úspechy a životný štýl 34-ročnej Shanann Watts, ktorú spolu so svojimi deťmi zavraždil v roku 2018 manžel Chris. Pochopiteľne film reflektuje vzájomný partnerský vzťah manželov, no v skutočnosti nevenuje páchateľovi viac priestoru ako je nevyhnutné. Nevracia sa ku Chisovmu detstvu či predchádzajúcim vzťahom. Naznačuje možné motivácie, no nepracuje s nimi do hĺbky. Dokument reflektuje predovšetkým Shannon ako tvrdo pracujúcu, oddanú a milujúcu ľudskú bytosť -matku, ktorá však nebola bezchybná. Poskytuje tak divákovi možnosť sa s jej utrpením identifikovať a otvára cestu pochopenia a empatie. 

V šestťdielnej hranej sérií The Investigation, ktorá je založená na vyšetrovaní smrti 30-ročnej švédskej novinárky Kim Wall sa dokonca produkcia rozhodla nezverejniť vrahovu tvár ani meno. Novinárka záhadne zmizla v roku 2007 po tom, čo sa vydala urobiť interview s mužom, ktorý si postavil v domácich podmienkach ponorku. Seriál o “ponorkovom prípade” do true crime žánru vnáša namiesto tradičnej tiesnivej atmosféry osnovanej okolo hľadania páchateľa medziľudskú drámu. V centre sú skutoční ľudia a zdrcujúce emócie. Nejde tak o oslavu alebo pripomínanie zločinca, ale o to, aby bol za svoje činy postavený pred súd. Čo je v konečnom dôsledku istým spôsobom úctivé gesto. 

Taktiež notoricky známe prípady sériových vrážd, ako napríklad tie, ktorých sa v 80. rokoch minulého storočia dopustil Ted Bundy sú znova prehrávané, no tentoraz z iného uhla. V dokumente Ted Bundy: Falling for a Killer sa ukazujú doposiaľ neviditeľné perspektívy osôb, ktoré prežili svetoznámeho sériového vraha. Je to náhľad do vnútorného života obetí.

Ženy, ktoré pretrpeli útok už nie sú zobrazené len ako obete, ale ako preživšie zločinu. 

Poskytujú tak cenné svedectvo, podporujúce ženskú emancipáciu, a zároveň predstavujúce katarzný moment pre všetky ženy, ktoré zažili akúkoľvek formu násilia na vlastnej koži. 

Podľa Organizácie spojených národov totiž až ⅓ žien má počas svojho života skúsenosť s fyzickým alebo sexuálnym násilím. Svetová zdravotnícka organizácia zase uvádza, že obeťou sexuálneho alebo fyzického násilia zo strany partnera či inej osoby sa stáva každá tretia žena, pričom sa tento počet za poslednú dekádu vôbec nezmenil.

Otvorene tak hovoriť o traumatizujucom zážitku jednej osoby môže potenciálne pomôcť prekonať hanbu, strach a výčitky inej. Taktiež sa vytvára akási komunita preživších a fanúšičiek true crime žánru, ktorá posilňuje pocit ženskej solidarity a zároveň bojuje proti stereotypu obviňovania obete. Nie je náhoda, že sa tieto hlasy vynárajú aj v súvislosti s rôznymi hnutiami bojujúcimi proti sexuálnemu obťažovaniu a zneužívaniu. 

Príbehy Teda Bundyho, Charlesa Mansona, Zodiaka alebo Jeffreyho Dahmera sú tak populárne, že sa dostali do mediálneho mainstreamu. Preto je zaujímavé, že dnešní tvorcovia true crime diel vyťahujú na svetlo sveta aj menej známe a často dokonca zabudnuté prípady. Rozprávajú osobné ba až intímne príbehy obetí, o ktorých by sa inak verejnosť dozvedela len povrchne z denného spravodajstva. Vďaka opakovanej mediálnej pozornosti sa môžu opätovne prešetriť aj uzavreté prípady. Tým sa nezriedka objavia nezrovnalosti, justičné omyly a pochybenia inštitúcií. Môžeme polemizovať, že takýto záujem na jednej strane paradoxne značne komplikuje prácu vyšetrovateľov či samotný proces s obžalovaným, na druhej strane za istých okolností posúva spoločnosť bližšie k pravde.

Je to totiž jeden zo spôsobov ako priniesť nový uhol pohľadu alebo dokonca dôkazy a výpovede. Nehovoriac o možnosti osobne participovať na prípade a stať sa amatérskym vyšetrovateľom. Pri aktuálnych možnostiach mobilizácie užívateľov v online prostredí a existencií tzv. otvorených zdrojov, akými sú sociálne siete, genealogické stránky a rôzne virtuálne databázy, sa akýmsi civilným detektívom môže stať ktokoľvek.

Vzrušenie z amatérskeho pátrania uspokojí aj potrebu riešiť hádanky. Okrem prívalu adrenalínu totiž podráždi aj analytické myslenie a je výzvou pre mozog.

Voľnočasové sledovanie programov o skutočných zločinoch neznamená, že je s vami niečo v neporiadku. Avšak možno si neuvedomujeme, že mnohé tieto diela ešte stále utvrdzujú mýty o trestných činoch, ktoré pre nás môžu byť škodlivé. Často totiž ide len o výber najextremnejších zločincov, reprezentujúcich len malé percento z celkového objemu kriminality. Zdanie môže klamať a sériové vraždy sú v skutočnosti veľmi vzácne. Kriminalisti sa zhodujú, že najčastejšie sa obeť a páchateľ navzájom poznajú. Bohužiaľ sú to obvykle partneri, priatelia, či rodinní príslušníci.  

Iným problémom je neustále analyzovanie detailov zločinu. Čo urobila poškodená osoba dobre, v čom pochybila - tieto úvahy vedú nie len k spomínanému obviňovaniu obete, ale aj k falošnému pocitu, že ste schopný dané informácie využiť tak, aby sa vám nič také nestalo.  

Toto nadväzuje na potrebu všemožne obmedzovať vlastné správanie, ktoré nie je zo svojej podstaty rizikové. Pokiaľ sa pristihnete, že sa bojíte cestovať, venčiť psa, navštevovať priateľov, alebo chodiť na rande, je na čase zvoľniť tempo. Vyvolávať strach nám nepomáha zostať v bezpečí. 

Faktom je, že niekedy i keď človek urobí všetko správne, zlé veci sa stanú. Keď sme si tohto vedomí, necítime pri sledovaní true crime žánru úľavu. Môžeme ho však využiť na to, aby sme sa naučili čeliť svojim obavám. No treba vedieť kedy si dať od nich pauzu.