Jak poznat filmy Stevena Spielberga ?

Meno Steven Spielberg pozná celý svet, pretože je prakticky synonymom filmariny. Som presvedčená, že keď vymenujem filmy ako Čeľuste, Indiana Jones, E.T. - Mimozemšťan, Jurský park, Schindlerov zoznam alebo Zachráňte vojaka Ryana, každému sa v hlave rozoznie zvonček. Teraz budem vyzerať ako idiot, ale pred pár rokmi som si tieto tituly vôbec nespájala so Spielbergom a ak by ste sa ma opýtali, kto ich režíroval, pátrala by som v hlave fakt dlho. Skôr než ma vysmejete, na moju obhajobu musím povedať, že Spielberg je režisér bez štýlu. Fanúšikovia, zahaste prosím pochodne, pretože ide vlastne o kompliment. 

Existuju režiséri, ktorých rukopis je natoľko ikonický, že pri sledovaní ich filmov ľahko rozpoznáte to osobité umelecké vyjadrenie. Hoci je tento prístup zapamätateľný, môže byť občas limitujíci.

Steven Spielberg je filmový chameleón. To že nemá vyhranený štýl ako niektoré jeho režisérske vzory Alfread Hitchcock alebo Orson Welles, nie je negatívum. Ba práve tento aspekt mu v drsnom filmovom priemysle poskytol kľúčovú výhodu. Spielbergove portfólio je masívne a rozmanité. Môžeme ho nazvať majstrom blockbusterovej mágie, pretože jeho úchvatné spektákle desaťročia ťahajú ľudí do kín. Dokazom toho je, že dohromady zarobili najviac peňazí v histórií kinematografie, čo sa zatiaľ žiadnemu inému režisérovi nepodarilo. 

Spielbergove chameleonstvo tkvie v jeho prispôsobivosti a schopnosti žánrovo i atmosfericky napodobniť iných tvorcov. Napríklad dichotómia medzi filmami Čeľuste a Zachráňte vojaka Ryana je tak zvláštna, že občas sa mi nechce veriť, že oba snímky režíroval jeden človek. Spielberg totiž často vychádza z tónu, tempa a rytmu scenáristu, no nebojí sa experimentovať s novými postupmi. Jeho filmy sú brilantne remeselne prevedené, ale ich kvalita netkvie len v skvelom zvládnutí filmárskych postupov. 

Spielberg je ukážkový manipulátor. Ano, povedala som, že nie je tak vizuálne vyhranený ako povedzme Tarantino alebo Wes Anderson, to však v žiadnom prípade neznamená, že nemá žiaden rukopis. 

Keď sa hovorí o filmoch, ľudia nezriedka veľmi samozrejme zmieňujú “identifikovanie sa s postavou”. Ak si lámete hlavu s tým, že sa vám nikdy nedarí pomyselne umiestniť seba do topánok postavy, ste úplne v poriadku. Identifikácia s postavou znamená to, že chápete situáciu, do ktorej sa hrdina dostal a emočne na ňu reagujete. Rozosmutní vás Celieino trápenie vo filme Purpurová barva, ale znervóznia rytmické kruhy na hladine pohára v Jurskom parku. Čomu za to vďačíte?

Režisér Kevin B. Lee vytvoril videoesej,v ktorej adresoval jeden z najcharakteristickejších štylistických motívov Spielbergovej práce. Nazval ho “The Spielberg Face”. Ide o náhly  výraz ohromenia v tvárach postáv - vždy v expresívne detailnom zábere. Prežívame moment, keď sa svet náhle prevráti naruby, akurát, že to nevidíme. Jediné, čo nám kamera ukazuje je úžas, obdiv alebo šok v tvári herca. Ak totiž sledujeme výraz postavy komponovaný centrálne alebo prioritne voči prostrediu vnímame ju psychologicky bližšie a hlbšie. Sústredíme sa na jej emočné prejavy a to nielen v bázni či strachu, ale i vtedy keď zažíva svoju chvíľu moci.

Inými slovami nás Spielberg tlačí predpripraveným koridorom k emóciám. Vytvára sentiment, smútok alebo napätie, ešte skôr než vieme prečo to všetko máme cítiť. Neustále nám tak pripomína ľudskosť svojich postáv. Nikdy nás nenechá zabudnúť na fakt, že nech sa okolo deje čokoľvek, jediné na čom skutočne záleží je vnútorné prežívanie hrdinov.

Spielberg má unikátny talent vyvolať emócie u každého. Bez ohľadu na to, kto sme a do akej skupiny divákov sa radíme, pri sledovaní jeho filmu sme všetci zjednotení emóciami. 

Okrem tejto metódy”, ktorá sa v každom filme objaví aspoň trikrát, s nami Spielberg šikovne manipuluje aj prostredníctvom hudby. Napríklad v Čeľustiach sme napnutí, iba vďaka dvom opakujúcim sa tónom, ktorých intenzita tkvie práve v jednoduchosti. Tu však zásluhy pripisujem skôr hudobnému skladateľovi Johnovi Williamsovi, ktorý Spielbergovým filmom pridáva iskru navyše. 

Celá Spielbergova taktika ovplyvňovania emocii je dosť zjavná a nekomplikovaná, pričom nám nikdy nedáva priestor na nežiadúci zmätok alebo nejednoznačné pocity. Tieto prvky sú ľahko uchopiteľné, ale majstrovsky aplikované.  

Keď poviem, že Spielberg dokáže z jedného výrazu vyťažiť celú škálu emócií, zdanlivo prehliadam prínos herca, nie? To čo oddeľuje dobré herectvo od skvelého herectva je moment, v ktorom človek odloží všetku hollywoodsku vykonštruovanosť a prežíva okamih akoby bol skutočný. Túto schopnosť nemožno získať rokmi štúdia, ale iba skúsenosťou a príležitostne vynikajúcou réžiou. Nikto nedokáže zo svojich hercov vyťažiť toľko skutočných emócii ako Steven Spielberg. Používa totiž kinematografické postupy, dostávajúce hercov do takého rozpoloženia, ktoré umocňuje ich výkon.

Najlepší režiséri pracujú s kompozíciou. V rámci jednej scény striedajú mnoho záberov rôznej veľkosti, čím usmerňujú divácku pozornosť, udržujú záujem a vyvolávajú emócie. Na plátne to môže vyzerať jednoducho, no dosiahnutie takto plynulej techniky si vyžaduje mnoho talentu a cviku, ale najmä skúsený filmový štáb. 

Spielberg zdokonaľuje dlhé zabery sekvencii a pohráva sa s hĺbkou poľa - teda hĺbkou priestoru v zábere. Ide o štylisticky významné prostriedky, ktoré nás vťahujú do deja a nútia nás podvoliť sa filmovému času. Premyslenými strihmi, pohybom hercov po scéne a zmenou ich dominantnej pozície, vedie divácku pozornosť tam, kam potrebuje.

Je majstrom kamerových ulov, ktoré dokáže inscenovať tak, že predstavuje konanie postáv z najvhodnejšej perspektívy. 

Jednotlivé scény často začína záberom na scénografické prvky, ktoré udávajú tón a informujú nas o postavách a prostredí. Ide o špecifickú formu tzv. establishing shotu, ktorý obvykle líči kontext a vzťah medzi postavami či objektmi na scéne.

Spielberg však najväčšmi obľubuje dlhé neprerušované zábery tzv. jazdy, ktoré pôsobia veľmi prirodzene. Aj keď si uvedomujeme, že nie sme súčasťou scény, prijímame pohyb kamery za svoj vlastný. Kinetickými zábermi sa Spielberg snaží vytvoriť filmovú dynamiku, ale taktiež naznačiť podtext na základe toho ako sa mení nálada scény. Jeho postavy neustále vstupujú a vystupujú z rámu, čím vzniká vizuálna rozmanitosť a hlavne náznak sveta mimo záber. 

Zároveň však pracuje s kamerou veľmi uvedomele. Napr. pri filme Schindlerov zoznam používa viac pomalých a statických záberov, aby diváka uzemnil v tragických udalostiach holokaustu. Vzdáva sa svojej obľúbenej techniky v prospech filmového realizmu, nie však z estetických, ale výlučne z príbehových pohnútok.

Fakt zaujímavý je spôsob, akým Spielberg využíva svetlo. Áno, je tu určitá symbolika jasného svetla reprezentujúceho tajomno a magickosť, ale to čo ma prekvapilo je ďalší level filmovej manipulácie. Prostredníctvom nasvietenia alebo farebného kontrastu vyložene krok za krokom vedie vaše oko. Núti vás dívať sa na určitý objekt, no pôsobí to veľmi prirodzene, pretože aplikuje minimum strihu. 

Keď už Spielbergovi zobeme z ruky, povedzme si o slonovi v kuchyni. 

Že žiadneho nevidíte? Nuž, písal sa rok 1957 a malý Steven Spielberg práve natočil film pre svoj skautský oddiel. Išlo o deväť minútový western, zachytený otcovou 8mm kamerou, ktorý niesol názov “Posledná prestrelka”. Vyslúžil si vďaka nemu odznak za fotografiu. Iróniou osudu je, že hoci sa Spielberg narodil pre film, jeho otec to nechápal. Dúfal, že syn pôjde v jeho stopách elektroinžiniera, no chlapcovo srdce už dávno patrilo filmu. Rodičovstvo nie je nič jednoduché a aj keď sa človek snaží zo všetkých síl, nakoniec svoje deti nejakým spôsobom poznačí. Spielberga poznačil rozvod rodičov, ktorý celé roky dával za vinu svojmu otcovi. A to i napriek tomu, že sa neskôr dozvedel, že manželstvo ukončila matka kvôli láske k inému mužovi. 

Táto osobná rodinná dráma však poskytla surový materiál filmu E.T. mimozemšťan, v ktorom sa Spielberg mimo iného snažil zreplikovať príbeh rozvodu svojich rodičov. Od prvých jeho kultových snímkov do deja pravidelne tu a tam komponoval motív problematického otcovstva. Otcovské postavy v jeho filmoch sú buď emočne odcudzené, násilnícke alebo neprítomné. Vlastného otca videl ako workoholika, ktorý v jeho dospievaní často absentoval ešte pred rozvodom. V príbehu tak nezriedka sledujeme dianie skôr z perspektívy dieťaťa, než rodiča, aby sme lepšie chápali emocionálny dopad, ktorý naňho takýto odstup má . Práve pri snímku E.T. mimozemšťan nás pomocou už zmienených techník úzko prepája s emóciami detí a zdôrazňuje potrebu rodinného bezpečia.

Opakovane sa vracia k motívu detskej nevinnosti a naznačuje, že dospelí občas strácajú kontakt s tým, na čom naozaj záleží. Odkazuje nám, že detstvo je zázračné obdobie života, ktoré si človek musí udržať čo najdlhšie. Nemá sa snažiť rýchlo dospieť. Na plátno však kladie deti lapené vo veľmi nebezpečných okolnostiach. Zároveň teda pripomína, že toto obdobie nevinnosti musí nevyhnutne a niekedy tragicky skončiť. Detský zmysel pre zázraky a optimizmus si však musíme uchovať do dospelosti. Nikdy totiž nie sme príliš starí na dobrodružstvo a objavovanie nových vecí.

A hlavne, nikdy nie je príliš neskoro na zmenu. Spielberg v živote hľadal “náhradných otcov” a mentorov, ktorí významne formovali jeho kariéru. Dnes už prerástol všetky svoje otcovské vzory a sám sa stal pomysleným “otcom”, ku ktorému vzhliadaju celé generácie mladých filmárov. Okrem toho, že bol v osobnom živote požehnaný niekoľkými vlastnými deťmi, po mnohých rokoch sa napokon so svojím otcom uzmieril.

 Na plátne sa tak postupne začali objavovať muži, ktorí boli pod vplyvom mimoriadnych okolností nútení stať sa ochrancami. Aj keď zo začiatku by sotva mohli byť niekomu príkladom, na konci sa ukážu ako skutoční hrdinovia svojich ratolestí. Vzbudzuje tak nádej, že nedokonalí muži môžu dorásť do role dokonalých otcov. Miesto toho, aby zdôrazňoval, že otcovstvo je vrodený inštinkt, predstavuje ho ako niečo, na čom treba pracovať. 

Tento motív pekne koreluje so Spielebergovým vykreslením postáv. S pár výnimkami zväčša ide o úplne obyčajných ľudí, ktorí sa ocitajú v neobyčajných podmienkach. Nie sú zvyknutí na tento druh nebezpečenstva, napätia alebo výzvy, vďaka čom sa všetko zdá oveľa naliehavejšie. Spielberg hovorí, že by sme to pokojne mohli byť my. Vyzdvihuje odvahu, vynaliezavosť a húževnatosť bežných ľudí v hraničných situáciách a pomrkáva smerom k nám. Vďaka tomu cítime, že tento potenciál sa môže skrývať aj v nás.

Napriek rozmanitosti Spielbergovej tvorby, majú v sebe jeho filmy prekvapivú dávku tematickej jednoty. Sústreďujú sa na medziľudské vzťahy a motív boja o prežitie. Skladá k sebe jednotlivé zložky svojho rukopisu, ktoré vytvárajú organicky jednotný celok. Dôležitá správa naprieč všetkými jeho metódami je však nádej a odkaz, že život stojí za ten boj.

Pokiaľ ide o jeho filmárske schopnosti, nech už používa akékoľvek skryté mechanizmy, nikdy nestráca zo zreteľa otázku: čo by chcel na plátne vidieť divák. Jeho postupy sú možno manipulatívne, ale my sme vždy ochotní nechať sa ním dobrovoľne viesť.