Batman, Nožnicovoruký Edward, Mŕtva nevesta, Sweeney Todd alebo Beetlejuice. Už vám niekto niekedy hovoril o filme, ktorý bol typicky “Burtonovský”, ale vy ste si neboli istý, čo to presne znamená? Aj keď filmy vznikajú ako kolektívne diela pomerne veľkej skupiny špecialistov z rôznych oblastí, iba jedna osoba je zodpovedná za celkové vyznenie diela, realizáciu scenára a výber umelcov. Režisér. Človek, ktorý všetky dieliky skladá do ideovo a štýlovo jednotného obrazu. Nikdy som sa príliš nezaoberala “rukopisom” režisérov, kým som nezačala opakovane narážať na veľmi podobnú estetiku v určitých filmoch. Rýchlo som zistila, že tieto filmy spája jedno meno - Tim Burton

Som si istá, že nie som jediná, ktorá je posadnutá filmami ako Rodina Adamsovcov, Krotitelia duchov alebo Gremlins. Nie sú to síce filmy Tima Burtona, ale podobne ako jeho diela nezapadajú vôbec nikam. Až pomerne nedávno mi došlo, že Burton vlastne popularizuje žáner, ktorý nemá žiadne pomenovanie. Filmy, ktoré preberajú prvky z klasického hororu, ale v skutočnosti nie sú strašidelné. Sú vtipné, ale nejde tak celkom o komédiu. Prečo práve tento spôsob rozprávania u diváka tak veľmi rezonuje? Ako sa Timovi Burtonovi podarilo vytvoriť vizuálne osobitý, takmer detsky naivný štýl v príbehoch s macabŕoznou tematikou? A tak som si uvedomila, že vizuálne zložky jeho filmu možno kategorizovať. Poďme sa teda pozrieť na to, čo znamená “Burtonovský film”. 

Z KABINETU DOKTORA CALIGARIHO

Jedna z úplne prvých vecí, ktorá Vás na filmoch Tima Burtona upúta je, že sa odohrávajú v akomsi štylizovanom sne. Prehnaná sureálna estetika sa prejavuje už len u toho, ako vyzerajú postavy. Veľké oči, tmavé kruhy pod nimi, zvýraznené lícne kosti a extrémne bledá pokožka. Nemenej dramatické sú všetky kulisy a umelecká výprava. Celá mizanséna, teda všetko, čo sa objavuje pred kamerou - dizajn, rekvizity, herci, kostýmy či osvetlenie, pôsobí výstredne až znepokojujúco. Burtonov vizuálny štýl je okamžite rozpoznateľný.

Asi vás však neprekvapí, že si ho tak celkom nevymyslel sám. Silne sa inšpiroval v nemeckom expresionistickom filme. V skratke, ide o umelecký smer približne z roku 1920, pod ktorého hlavičkou vnikli filmy ako Kabinet doktora Caligariho, Nosferatu alebo šefredaktorom NerdFixu uctievaný Metropolis. Netreba asi hovoriť, že ku všetkým menovaným dielam chová Burton veľký obdiv a v jeho filmoch je túto fascinácia naozaj cítiť.

Expresionistický film vychádzal z vtedy ešte relatívne nového odboru psychoterapie a preto celá scénografia vyvoláva pocit snovej nereálnosti a psychologického napätia. Je založený na deformovaných, pokryvených, zubatých alebo zaoblených plochách. Osobne ma zaujalo, že z psychologického hľadiska šikmé línie, nečakané uhly alebo náhle stúpanie vyvoláva v ľuďoch nepokoj, dokonca chorobné očakávanie katastrofy. Narozdiel od upokojujúcich rovných liniek a harmonicky miernych sklonov.

Přečtěte si také: Tim Burton pracuje na live-action seriáli o rodine Addamsovcov

V expresionistickom filme ich však nehľadajte. Patrí k nemu nie len vysoko kontrastné osvetlenie, ale aj farebné kontrasty a výrazné tiene či siluety, ktoré umocňujú napätie alebo strach. Herci bývajú silno nalíčení a choreografia ich pohybov je veľmi neprirodzená.

Tento smer svojho času podkopával zažité konvencie, tak ako sa to chtiac-nechtiac darí aj Burtonovi. Čo sa mu však musí nechať je, že túto avantgardnú estetiku prepája s praxou hollywoodskeho priemyslu

Burton začínal ako animátor v štúdiu Walta Disneyho. Pre spoločnosť však bola jeho svojráznosť veľkým sústom a okrem filmov Vincent a Frankenweenie v tomto období nevytvoril nič vlastné a zásadné. V roku 1984 dostal padáka, aj keď sa v neskorších rokoch k spolupráci s Disney opakovane vracal. Pravda však je, že v tej dobe zrejme nemal najlepšiu pracovnú morálku…

Čo je však dôležité, veľmi skoro pochopil, že Hollywood preferuje čisté a uhladené príbehy s šťastným koncom. Tie sa totiž najlepšie predávajú. Burton tak bol schopný začleniť subverzívne “temné” štýly do mainstreamových produktov a nenarušiť ich potenciál uspieť u povedzme menej náročného diváka. Minimálne na začiatku jeho režisérskej a producentskej kariéry ho charakterizovala vitźuálna vynaliezavosť, ktorá zahŕňala lasku k stop motion animácií a praktickým DIY efektom. Práve tie zámerne vyzerali jednoducho, lacno a nesofistikovane, čo malo podľa Burtna svoje čaro. Druhá vec je, že sa mu vždy darilo efektívne investovať peniaze a aj s malým rozpočtom, spraviť veľké ziskové divadlo. 

ODCUDZENÝ GOTIK

Burtnov svet plný pokryvených uhlov a pokrútených stromov je skvelým pozadím temne humorných gotických pribehov o osamelých outsideroch. Jeho filmy sú totiž popretkávané izolovanými pustovníkmi a vydedencami fixovanými na minuosť či nevyriešené traumy , ktorí sú však neobyčajne citliví a vnímaví. Napríklad Nožnicovorukého Edwarda okolie vidí ako nebezpečné monštrum, ale vnútri je zmätený, osamelý a neschopný zapadnúť. Burton tu mieša bizarnosť s detskou nevinnosťou a nepochopením inakosti. Spomeňme si na Frankensteinovo monštrum z gotického románu Mary Shelleyovej.

Je umelým výtvorom, tak ako Edward a podobne ako on je považovaný za chladné a bezcitné stvorenie. V skutočnosti je však ústretovou bytosťou s bohatým emocionálnym životom, ktorá je schopná prejavovať ľutosť či dojatie. Jeho agresivita je odpoveďou na predpojatý prístup k svojej osobe, resp. zlyhanie okolia, ktoré ho automaticky považuje za zlého, pretože je fyzicky odpudivý. 

Tragické konce však Burton vo väčšine prípadov ponecháva gotickým autorom. Používa motív nájdenej rodiny, ktorú si postava vytvorí či získa namiesto tej, do ktorej nezapadá alebo ktorú vôbec nemá.  

Keďže hrdinovia sú sami pokladní za podivných a nezvyčajných, vnímajú svoje okolie otvorene a bez predsudkov. To im obvykle poskytuje pomerne presný vhľad do situácie. Burtonove postavy zo sebou často nosia symbolický objekt - talizman, ktorý ich definuje. Lydia z filmu Beetlejuice ma fotoaparát, vďaka ktorému starostlivo skúma svet okolo. Oko fotografa jej umožní ihneď odhaliť krásu a mágiu, ktorá jej rodičom pre ich “normálnosť” uniká. Nie len, že odhalí duchov Maitlandovcov, ale okamžite v nich pozná priateľských a láskavých ľudí. A to aj napriek tomu, že sa ju snažia vydesiť. Naopak voči Beetlejuicovi je podozrievavá a tuší, že s ňou nemá dobré umysly

Burton rád využíva akoby detskú perspektívu, ktorá nás prenáša do čias, keď sa ešte len snažíme prísť na to, kým sme a kam patríme. Všetci sme sa totiž v istom bode nášho života cítili ako postavy z jeho filmov - stratení a nepochopení.     

Vplyv gotickej literatúry je tu však evidentný. Ide o žáner, ktorý je plný dnes už klasických hororových trópov, akými sú obrovské temné stavby vystupujúce z hmly či hrdinovia vo večnom exile - zmučení kvôli tragickej láske alebo temnému tajomstvu. Literárna Gotika postavila základy modernému hororu. V Burtonovych filmoch nájdeme typicky gotické témy šialenstva, kliatby, lásky, dokonca naivity a nevinnosti. Postavy sú takmer výlučne rozdelené na kladné a záborné, neexistuje neutralita. K tomu ešte Burton zvyčajne využíva streotypné postavy z rozprávok: zlá macocha, dobrá a zlá čarodejnica, anjel strážny či hrozivé monštrum. Rád do nich opakovane obsadzuje tých istých hercov, pretože môže sledovať, ako sa transformujú zakaždým do novej postavy.

No a potom je tu samozrejme tematika smrti, ktorú u Burtona reprezentujú nadprirodzené javy a ponuré kulisy.   

DIOS DE LOS MUERTOS

Zdá sa, že všetky doteraz zmienené vplyvy vytvárajú obraz hlbokého existenciálneho smútku a hnevu. Burtnove filmy ale majú zmysel pre humor, zázraky a optimizmus. Smrť nemusí byť tragédia. Morbídne motívy v jeho tvorbe akoby oslavovali život a potvrdzuje tak, že filmy o duchoch môžu mať rodinný charakter. Inšpirujú napríklad v spôsobe, akým s deťmi hovoriť o smrti pozitívnym spôsobom. Používajú práve rodinu, ako akýsi objektív, cez ktorý sa smrť stáva menej desivou. Zobrazuje ju totiž smiešnym, takmer šarmantným spôsobom.  

Na Burtona urobil veľký dojem latinsko americký sviatok mŕtvych. Tradične je táto oslava sprevádzaná množstvom farebných vyobrazení nazývaných calaveras a calacas - teda oživené lebky a kostry. V animovanom filme Mŕtva nevesta Tima Burtona je posmrtný život nie len plný zábavy, jazzových čísel a tancujúcich kostier, ale aj oveľa farebnejší ako svet živých. Ten je proste čiernobiely, chladný, nudný a stiesnený. Nie, Burton nám vážne neradí, aby sme sa išli zabiť. Hrá sa však so symbolizmom. Kým bežný svet na postavu Viktora vytvára tlak, aby nebol pre svoju rodinu sklamaním a podriadil sa určitým očakávaniam, v záhrobí žije život bez nutnosti byť dokonalým. Opäť tak reflektuje snahu pochopiť, kam patrím a čo je pre mňa dôležité

POKRIVENÁ ZĽAHKA DYSTOPICKÁ AMERIKA

Už je nám asi všetkým jasné, že Burtonov režisérsky rukopis je mixom strašidelnosti a akejsi “normálnosti”. V detstve načerpal kopec gotickej inšpirácie z príbehov spisovateľa Edgara Allana Poea a amerických hororov 50. a 60. rokov. Netajil sa obdivom k hercovi Vincentovi Priceovi, legende týchto filmov, ktorému vzdal poctu krátkometrážnym animákom Vincent.

Burton však vyrastal v Burbanku v Kalifornii - na veľmi slnečnom, pokojnom a vľúdnom americkom predmestí. Kým ostatné deti sa hrali s loptou, Burton trávil čas na cintoríne alebo sledoval filmy o rôznych netvoroch. Klasické predmestské štvrte sú obvykle spojované s rodinnými hodnotami, usporiadanosťou a nudou. Niet divu, že si okolie s mladým Burtonom nevedelo veľmi rady a rýchlo ho zaškatuľkovalo ako čudáka. Neustále ho totiž fascinovali temné a zlovestné veci, ukryté pod povrchom dokonalej americkej suburbie

Keď sa mu tento motív konečne podarilo preniesť na plátno, mohli sme vidieť predmestie ako veselú, farebnú, maniakálnu, takmer až cirkusovú karikatúru. Vo filme Nožnicovoruký Edward pôsobia na chlp rovnaké pastelové domčeky a hráškovo zelené trávniky ako nerealistické reklamné kulisy. V istom zmysle reprezentujú unifikovanú utópiu, ktorá potláča individualitu jedinca. Pod veselou fasádou americkej spoločnosti sa však deje dosť veľa morbídnych podivností. Avon lady si privedie domov mladíka s nožnicami namiesto rúk, chlapec vzkriesi svojho mŕtveho psa elektrickým prúdom a srdečný manželský pár, žijúci vo veľkom rodinnom dome, je vlastne pár mesiacov po smrti. 

Čosi zlovestné a desuplné vždy číha za rohom banálneho civilizovaného a každodenného života. Tieto absolútne protikladné elementy Burton rád stavia bezprostredne vedľa seba.

Burtonov vizuálny štýl teda vychádza z mnohých výtvarných, filmových a literárnych žánrov. Dokonca veľmi často tvorí adaptácie už existujúcich diel, ale dobre známe príbehy obohacuje o zvrat, Buď je to jeho príznačná ikonická estetika, alebo rozšírenie príbehu, či pridanie alternatívnych záverov a odbočiek. Faktom je, že ak by jeho tvorba iba kopírovala rôzne vplyvy, mnohých z nás by asi tak veľmi nenadchla a neinšpirovala. To, čo Tim Burton do všetkých nápadov vnáša je svojrázny optimizmus a schopnosť spojiť desivé, tragické, banálne a detsky rozmarné v zvláštne upokojujúci a hrejivý príbeh. Tak a teraz už viete, čo znamená “Burtonovský film”.