Jak poznat filmy Quentina Tarantina?

Toto je príbeh o tom, ako sa režisér Quentin Tarantino dostal medzi oficiálne heslá Oxfordského slovníka angličtiny. V skratke, Tarantino každou bunkou svojej osobnosti žil v popkultúre, až sa napokon sám stal popkultúrou.  

Jeho kariéra nezačala na filmovom pľaci ani v školskej lavici, ale vo videopožičovni, kde si vybudoval povesť encyklopedického znalca kinematografie. Ako malý chlapec sedával pred televízorom a hltal obskurné filmy vysielané neskoro v noci. Hodiny a hodiny jeho hlbokej, úprimnej lásky k filmu spočinuli na VHSkách, kam si nahrával všetko, čo ho zaujalo.

Keď sa v 94. do kín dostal film Pulp Fiction, slávny americký filmový kritik Roger Ebert označil Tarantina za Jerryho Lewisa kinematografie - umelca, ktorý proste buší do klavíru a je mu jedno, že ho roztrhá. Hlavne, že sa všetci skvele bavia. Celé desaťročia diváci, recenzenti aj akademici skladajú ódy na Tarantinovu výnimočnosť, ostré dialógy, štylizované násilie a neopakovateľný talent. 

Každé z jeho plus-mínus ôsmich kultových diel zásadne ovplyvnilo dejiny kinematografie a inšpirovalo generácie filmárov svojským prístupom k tvorbe, ktorý sa nedá opísať inak ako “Tarantinovský”. 

Kde však hľadať režisérovho génia? Povedala by som, že v archíve jeho VHSiek. Neviem, či Tarantino klame, ako to hovorí ľudové príslovie, ale rozhodne kradne. Pablo Picasso údajne povedal: “Dobrí umelci kopírujú, veľkí umelci kradnú.”

Tarantino potvrdzuje, že režisér a umelec všeobecne je definovaný tým, čomu osobne fandí. Filmy, ktoré tvorí, priam kričia jeho eklektickým vkusom. Čerpá inšpiráciu zo všetkého od Béčkových filmov, cez špagety westerny a filmové klasiky až po samurajské snímky či rôzne exploatačné kúsky. Vizuálne odkazy na iné diela sa stali jeho poznávacím znamením. No zatiaľ čo niektoré referencie sú iba naznačené, iné vyzerajú ako identické repliky originálov. 

V roku 1997 filmová kritika obvinila Tarantina z plagiátorstva pri jeho filmovom debute Gauneri . Film sa totiž až príliš podobá hongkongskej kriminálke City on Fire, pričom posledných 20 minút je prakticky totožných. Dá sa povedať, že všetky Tarantinove snímky majú hlavný zdroj inšpirácie a vizuálne odkazy na najmenej desať ďalších filmov. Keďže špeciálne miesto v jeho srdci zabrali príbehy o pustovníkoch a prestrelkách zasadených do sveta bezprávia, každý druhý vykradnutý film je western. 

Áno, povedala som vykradnutý. Mnohí považujú jeho filmové referencie za spôsob, akým Tarantino vyjadruje obdiv svojim kolegom. Pravda je, že ak by ste ho chceli naozaj uraziť, označili by ste jeho filmy za pocty. 

V rozhovore pre časopis Empire v roku 1994 doslovne povedal: 

Pravdepodobne sa teraz pýtate, či je táto žijúca legenda skutočne zlodej. Horšie, Tarantino je postmoderný umelec.

Postmodernizmus vo filme vytyčuje éru, kedy tvorcovia začali spochybňovať zažitú prax natáčania mainstreamových snímkov a vznikali tak diela, ktoré išli proti všetkým pravidlám. Kľúčovým termínom je intertextualita. Pekné, inteligentne znejúce slovo, ktoré z pohľadu kinematografie veľmi zjednodušene hovorí, že filmy sa rodia z filmov. Vo svete umenia nie nič nové, všetko sa dookola recykluje a redefinuje. 

Tarantino si osvojil techniku postmodernizmu, ktorá sa nazýva pastiš. Ak si toto slovo zadáte do google vybehne vám “napodobenina”. Pastiš je však viac ako len to. Väčšina ľudí túto techniku pozná z hudby ako samplovanie. Typický postmoderný umelec totiž odmieta predstavy o jedinečnosti, autenticite a originalite. Existujú iba viac či menej chytré remixy, toho, čo bolo natočené už stokrát. 

Tu prichádza Tarantino, ktorý zo scénických fragmentov filmovej histórie skladá čosi úplne nové. V roku 2016 na festivale v Cannes poskytol rozhovor, kde svoje metódy opísal nasledovne:

Avšak ani tento prístup k tvorbe nie je originálny. Vlastne ho prevzal od slávneho režiséra francúzskej novej vlny menom Jean-Luc Godard. I keď Tarantino tvrdí, že z jeho filmov už dávno vyrástol, vzal si od neho dôležitú lekciu:

"Godard je ten, kto ma naučil, ako je zábavné, slobodné a radostné porušovať pravidlá... a jednoducho vyje*ť s celým médiom."

Tarantinove filmy sú sebareferenčné - neustále upozorňujú na svoje vlastné zápletky alebo spôsob narácie. Od štruktúry rozprávania po štylizované násilie, viete, že sa dívate na film. Tarantino je úplne v pohode s tým, keď divák občas prepadne cez štvrtú stenu. Jeho filmy málo dbajú na pravdu alebo presné prerozprávanie príbehu. Historická presnosť je totiž menej dôležitá ako snaha zachytiť pocit z toho, čo sa deje. A že sa toho deje dosť. 

Pri spätnom pohľade na dobové recenzie Tarantinovho debutu Gauneri, v ktorých sa kritici po špičkách snažia opísať scénu, kde pán blonďák Michael Madsen reže policajtovi ucho sa musí človek trošku škodoradostne pousmiať. Článok vo Variety vtedy varoval, že ide zbytočnú sadistickú sekvenciu, ktorá prekračuje hranice toho, čo chce divák zažiť. 

Nič ľudí nevyprovokuje tak ako, ako stará dobrá nekonečná debata o násilí vo filmoch alebo videohrách. Už celé roky dookola opakujem, že týmto médiám prisudzujeme rolu iniciátora násilného konania, aby sme sa zbavili pocitu vlastnej zodpovednosti za zlyhanie v spoločnosti. Môže za to zreteľná paranoia, ktorá spája divácku radosť z násilia s reálnou trestnou činnosťou, bez toho, aby sme uvažovali, kde pramení skutočný koreň problému.

Tarantino jasne vidí rozdiel medzi filmovým a skutočným násilím. Ba, čo viac ukazuje túto hranicu aj nám. Takzvaný gore používa ako jeden z nástrojov na zdôraznenie umelosti. Násilie zobrazuje zámerne nerealisticky a hyperbolizovane. Rád o svojich filmoch hovorí ako o muzikáloch, v ktorých sú násilné scény tanečnou choreografiou. To nie je až tak zvláštne, pokiaľ si uvedomíme, akú veľkú rolu uňho hrá soundtrack. Hudbu považuje za akúsi ozvenu príbehu alebo kontrapunkt.

Samotné násilie potom využíva ako formu kontroly nad zážitkom a považuje sa za dirigenta orchestra diváckych emócii.

Pri snahe vysvetliť okázalé, estetizované a hlavne bezúčelné násilie mnohí hľadajú akýsi vyšší umelecký cieľ. Tarantino sa vysmieva snahám prisúdiť jeho filmovému násiliu sofistikovaný význam. 

Ide mu čisto o zábavnú hodnotu. Jeho krvavé kúpele sú zapamätateľné, pretože sú kreatívne. Zostanú vám v hlave vďaka svojej vynaliezavosti a špecifickosti. Tarantino má celkom opačnú filozofiu ako väčšina akčných filmov, ktoré sa držia za hranicou krvi prelievania. 

Okrem toho, že obvykle maľuje plátno kompletne na červeno, jeho filmy sú prekvapivo ukecané. Absolútne porušuje zlaté filmové pravidlo “show, don't tell” alebo v preklade “ukáž, nerozprávaj”. Tento princíp znamená, že ako režisér nebijete diváka po hlave dialógmi a vyčerpávajúcou slovnou expozíciou, keď mu všetko môžete ukázať prostredníctvom konania postáv. Lenže Tarantinove dlhé dialógy na rôzne triviálne témy sú na prvý pohľad bez zjavnej súvislosti s čímkoľvek.

Zámerne ignoruje scenáristické konvencie, podľa ktorých má byť dialóg zahrnutý len vtedy, ak stručne rozvíja dej alebo osvetľuje charakter postavy. Ako je teda možné, že Tarantinovi funguje to, čo by iné filmy úplne potopilo?

Tento muž má naozaj talent od Boha. Dokáže vás vtiahnuť do deja iba pár slovami na úvod každej scény, ktorá je zároveň prísľubom, že sa stane niečo veľké.

Aj keď sa vám to nemusí zdať, v dialógoch je podtext, ktorý ich robí zaujímavými. A navyše Tarantino takto buduje napätie. Napríklad v krčmovej scéne z filmu Nehanební bastardi, kde si poručík Archie Hicox, britský špión vydávajúci sa za nemeckého dôstojníka, objedná tri poháre whisky. Zdvihne ukazovák prostredník a prstenník. Major Hellstrom si všimne, že nejde o klasické nemecké gesto pri počítaní, čo je pre postavy koniec hry. Ale Tarantino necháva scénu doznieť aj keď už diváci vedia, že Hellstorm Hicoxa odhalil, pretože tak geniálne stupňuje tiesnivú atmosféru.

Jeho tajomstvo je v tom, že svoje scenáre píše ako romány, nie ako podklady pre film. Tarantinove snímky ovládajú postavy a každý spisovateľ vie, že pútavé dielo musí stáť práve na nich. Navrch je každý román závislý na dialógoch. 

Než sa Tarantino stal režisérom, navštevoval hodiny herectva, kde musel vytvárať improvizované scény. Vďaka tomu si založil vlastnú metódu písania. Proste pozýva postavy do miestnosti a necháva ich hovoriť, čo chcú. Z toho pramení realistickosť dialógov, ktoré pôsobia ľudsky obyčajne a preto hneď nadväzujeme s postavami emocionálny kontakt, poznávame ich osobnosť.

Napokon, je celé jadro filmu o štruktúre, čo súvisí s písaním scenára ako románu. V románe môžete začať tvoriť príbeh od stredu udalostí, alebo to zobrať retrospektívne. Ani v Tarantinových filmoch sa veci nedejú chronologicky alebo priamočiaro. Zvraty pôsobia takmer ako zásah osudu, sú ťažko predvídateľné a umocňujú pocit, že sa môže stať naozaj čokoľvek. Skvelý scenár však nie je len pútavý, ale núti nás k zamysleniu. Sme zvedaví, chceme tú hádanku rozlúsknuť, ale zároveň nemáme radi keď sa nám všetko hneď z kraja vysype. Napríklad vo filme Kill Bill nikdy nevieme, kde sa na časovej osi nachádzame, vďaka čomu nás Tarantino po celú stopáž drží na okraji stoličky. 

No a keďže pomsta je pokrm, ktorý je najlepšie servírovať za studena, nechala som si tento motív na záver. V Tarantinových filmoch sa veľmi často opakujú postavy, ktoré boli z rôznych príčin oslabené a využívajú násilnú pomstu na to, aby získali naspäť kontrolu nad svojimi životmi. Zamýšľa sa nad tým, ako možno zvrátiť vzťah trýzniteľ-obeť, tak aby vyvolal katarziu u divákov.

Ukazuje nám nevinných ľudí ktorí sú zranení, aby sme my sami túžili po pomste v mene jeho postáv. A potom boli súčasťou ich pocitu znovu nadobudnutej moci.

Teraz už vieme ako Tarantino dostal priestor v Oxfordskom slovníku angličtiny. Hrdo sa hlási k svojmu postmodernému pastišu, pretože akokoľvek to môže znieť paradoxne, navzdory prebratým referenciám majú jeho filmy v sebe punc unikátnej originality. Sú skoro ako kapitoly z učebnice filmovej školy, ktoré nás zasväcujú do jadra každého použitého filmu. Tarantino tak vdychuje nový život snímkom, ktoré buď stratili svojich divákov, alebo nikdy žiadnych nemali.  

Nie sú to len dialógy alebo násilie, ale jeho svojrázna osobnosť, ktorá je patrná v každej scéne. Pohybuje sa na tenkej hranici medzi okázalou komédiou a násilným excesom, no nikdy sa neodchýli od svojho jedinečného filmárskeho štýlu. Povedala by som teda, že za slovom Tarantinovský sa skrýva pravdivá, rýdza a oduševnená láska ku kinematografii.