Hneď z kraja musím povedať že nemám rada katastrofické filmy. Desím sa totiž scény v ktorej musia hrdinovia opustiť psa alebo dôchodcu a že je takých momentov v danom žánri dosť. Moonfall s podobným útokom na moju citlivú strunu neprišiel, ale zato vo mne zanechal silne zmiešané pocity. Poďme však pekne po poriadku.

“Master disaster” Roland Emmerich je režisér, ktorý vidí svet v smrteľňom kŕči častejšie, ako je zdravé. Pod jeho rukami vznikli filmy ako Godzilla, Deň po tom, 2012 a komerčne mimoriadne úspešná klasika Deň nezávislosti. Tieto tituly poskytujú zakaždým iný scenár konca sveta, no pár vecí majú spoločných. Všetko sú to v podstate blockbustery, ktoré stoja na absurdných, ale zábavných kvázi vedeckých technobláboloch, veľkolepých efektoch a napínavej atmosfére. Bohužiaľ ich spájajú aj riedke zápletky, stereotypné postavy a slabé dialógy. Prečo to vlastne hovorím?

Najnovší pokus o zničenie sveta sa drží v zabehnutých koľajách režisérovej komfortnej zóny. Najskôr si však stručne zhrnieme dej. V skutočnosti toho bez spoilerov môžeme povedať len málo. Príbeh nám predstaví dvojicu astronautov Halle Berry ako Jo a Patricka Wilsona v úlohe Briana. Obaja skúsení zamestnanci NASA sa na rutinnej misii stanú svedkami veľmi podivnej a tragickej nehody. Vlastne dosvedčiť ju naozaj môže iba Brian, pretože Jo stratí vedomie. To je zároveň dôvod, prečo po návrate na Zem Brianovi nikto neverí a je zatiahnutý do vyšetrovania, po ktorom je vina zvalená na ľudskú chybu. Brian je prepustený a končí na čiernej listine NASA. Po desiatich rokoch má Jo úspešnú kariéru, zato Brian finančne aj duševne stráda. Kontaktuje ho však osamelý blogger a konšpiračný teoretik KC alias John Bradley a tvrdí, že na Mesiaci objavil anomáliu. Ten sa vychylil z obežnej dráhy a približuje sa k Zemi, na čo má KC pohotovo pripravené aj vysvetlenie. Brian mu samozrejme neverí a rieši svoje vlastné problémy. Nezávisle objaví anomáliu aj NASA, ale už je neskoro, pretože KC sa podelí so svojimi zisteniami na sociálnych sieťach. Netrvá dlho kým, svet konečne pocíti dôsledky padajúceho Mesiaca a preto sa Jo opäť stretáva s Brianom, aby s pomocou KCho zachránili svet.  

Zdá sa, že Roland Emmerich je fanúšikom trópu zvaného výprava za vykúpením. A to obzvlášť v postave otca, ktorý je už na prvý pohľad veľký sympaťák pre všetkých okrem svojej vlastnej rodiny. Najčastejšie ide o rozvedeného muža, ktorý sa usiluje o nápravu komplikovaného vzťahu s deťmi, poťažmo manželkou. Tá má však medzi časom nového a vo všetkých ohľadoch vyhovujúcejšieho a pozornejšieho partnera. Postava otca tak spočiatku urobí pár nesprávnych krokov, ale dostane druhú šancu v podobe veľkej takmer nesplniteľnej úlohy. Brianov vzťah so synom poškodil jeho vyhadzov z NASA, zničená povesť a rozpad osobného života. Kedysi oslavovaný americký hrdina je tak cynický, zatrpknutý a uzavretý človek. Sonny (Charlie Plummer) je vzdorujúci tínedžer, sklamaný otcovým správaním. Navyše keď sa mu Brian snaží pomôcť z problémov, všetko tým ešte zhorší. Jediný spôsob ako vzťah napraviť je zachrániť svet ako ho poznáme.

Toto však nie je jediný prípad, keď tvorcovia recyklujú kliše a scenár plnia ďalšími klasickými trópmi katastrofických filmov. Hrdinovia sa iba o vlások vyhnú katastrofe v absolútne epickom úniku. Ukáže sa, že blázniví konšpirátori mali nakoniec pravdu. 

Nemožno vynechyť oblúbený tróp - “Cassandrina pravda” podľa postavy z gréckej mytológie, ktorá sa celý čas snaží ostatných varovať pred blížiacim sa nebezpečím, ale je ignorovaná. Nepísané pravidlo tiež hovorí, že armádu treba vykresliť ako partiu tvrdohlavcov, ktorí odmietajú logiku a legitímne dôkazy. Namiesto toho majú prístup k jadrovým zbraniam a keď armageddon klope na dvere, treba najskôr niečo odpáliť. 

Keď je reč o armagedone, čo by to bolo za katastrofické sci-fi bez hrdinského sebaobetovania? V tomto prípade možno lepšie.  

Nechápte ma zle, nie všetky tieto trópy sú nutne zlé, pretože ich funkcia je udržať vás na okraji sedačky, vytvárať napätie a podnecovať dobrodružnú atmosféru. Problém je, že pokiaľ sa mnohé dookola opakujú, je to vyčerpávajúce. Keď sa k tomu pridá slabý scenár, ktorého ústredná premisa je s postupujúcim dejom stále smiešnejšia a absurdnejšia, je to recept na dosť nepresvedčivý guláš. Obzvlášť pokiaľ laureáti prestížnych filmových ocenení recitujú príšerne naivné dialógy, duté ako mesiac (ups spoiler!).

Prichádza však veľké “ale”. Moonfall je čistá béčková zábava, ktorá má síce absolútne minimum originálnych nápadov, ak vôbec nejaké, ale nakoniec poskytuje úchvatne zlý epický spektákl. Určite by sme sa mohli pozastavovať nad Hollywoodskym uchopením vedy, fyzikálnych zákonov a všetkého čo vieme o vesmíre. Bezpochyby je na mieste klásť si otázku ako sa hrdinom podarí jazdiť po ceste, keď sa všetko vôkol Charlie Plummer…do neba. (možno pretože šoférujú Lexus ;) Prečo sa postavy správajú, akoby sa ich osobná gravitácia iba dočasne znížila, zatiaľ čo okolo lietajú kusy pohoria? Kam sa nakoniec podeli časti mesačnej kôry, ktoré dopadli na Zem a ako to, že nám naša Luna trvalo nepoškodila zemskú atmosféru? Ako sa hrdinom za 28 minút podarí prezliecť sa do skafandrov, vypraviť raketoplán do vesmíru a ešte predtým viesť sentimentálne rozlúčenie s rodinami?

Je evidentné, že film na tieto “detaily” nehľadí a v podstate ani my. Nie však preto, že by sme si všetky tie nezmysli dokázali nevšimnúť. Väčšina z nás však prišla, kvôli nevierohodnej automobilovej naháňačke, strhujúcim emóciami nabytým príhovorom, raketoplánu, ktorý je takmer pochovaný pod tsunami a scénam mesiaca doslova padajúceho na Zem. 

Špeciálne efekty sú to, čo nám Moonfall predáva. Keď totiž sledujete ako mesiac vychádza na obzor, tak, že pritom kosí mrakodrapy, premýšľať o vierohodnosti je strata času. Musíte skôr oceniť remeselnú stránku filmu, pričom pokiaľ ide práve o scény stretnutia Mesiaca a Zeme, tvorcovia si dali paradoxne záležať na realistickosti a viac-menej presnej mierke.

Herecké výkony sú vzhľadom k dialógom stráviteľné. Osobne oceňujem, že na pomerne malom priestore, kde sa toho deje tak veľa, sa tvorcom podarilo dať aký-taký rozmer aj vedľajším postavám. Žiadna z nich mi tak nebola úplne ľahostajná a na nikoho som v priebehu deja nezabudla.  

V záverečnej tretine sa takmer zdá, že Moonfall si uvedomuje svoju absenciu logiky, ale miesto návratu na obežnú drahú rozumu, nabaľuje na seba ešte viac nezmyslov. A viete čo? Ono to vlastne divným a zvráteným spôsobom funguje, pretože keď odložíte mozog pod sedadlo, dokážete filmu odpustiť aj všetky tie recyklované klišé. Ak ste aspoň trochu ako my, zopár krát sa naozaj zchuti zasmejete. Prekvapivo aj vo chvíľach keď sú postavy zámerne vtipné. V závislosti od vašej nálady je teda Moonfall buď nehorázna vykrádačka alebo skvelé guilty pleasure.