Na Netflixe sa nedávno objavil nový scifi film s názvom Půlnoční nebe. Film z réžie Georga Clooneyho, kde si režisér priamo aj zahral hlavnú postavu, mal poriadnu mediálnu masáž a priznával inšpiráciu Gravitáciou Solarisom. To sú filmy, kde sa samotný Clooney ako herec objavil. Asi však nedával veľký pozor, pretože Půlnoční nebe je, prinajlepšom, priemerné.

Clooney vo svojom filme stvárňuje starého umierajúceho vedca, ktorý úplne sám ostal na arktickej základni po tom, čo sa osadenstvo celej planéty, áno, CELEJ planéty, evakuovalo kamsi do podzemia. Čo presne sa na Zemi stalo sa nikdy nedozvieme a prečo to trvalo tak krátko tiež nie, ale proste, všade je radiácia a stalo sa to v priebehu dvoch rokov. Starý vedec chce len v pokoji dožiť svoj biedny život, zistí však, že NASA zabudla na celú jednu misiu, ktorá sa práve vracia od jedného z mesiacov Jupitera. Poviete si, to sa stane, vesmírne lode sa nám pod kobercom strácajú v jednom kuse, ale nie, keď táto misia hľadala nový obývateľný svet. Astronauti vo vesmíre tak letia k Zemi, ktorá pred dvoma rokmi, keď odchádzali, vyzerala úplne inak. A vôbec nič netušia. 

Clooneyho postava musí prejsť náročnou trasou na inú arktickú základňu, aby mohol posádku misie Aether varovať, nech sa na Zem nevracajú. Tento plán mu však skomplikuje malý problém. Ten problém má konkrétne asi meter dvadsať, volá sa Iris a je to dievča, ktoré na základni rozhodne nemá čo robiť. Spoločné putovanie tejto nezvyčajnej dvojice – starého vedca, ktorý nemá čo stratiť, a mladého dievčaťa, ktoré stratilo všetko a absolútne to odmieta akokoľvek komentovať – je prerušované udalosťami na veľkej vesmírnej lodi misie Aether. A tu si logika, zdravý rozum a veda šľahli dve dávky LSD a do toho si pustili Pink Floyd.

Vo vesmíre sa totiž, tak, ako to v amerických filmoch býva bežné, pokazí všetko, čo len môže a vycvičená posádka vracajúca sa s povrchu jedného z mesiacov Jupitera v supermodernej poloautomtickej lodi zareaguje enromne hlúpo, ba priam až kret... proste hlúpo. Z nejakého dôvodu totiž ich loď zíde z trasy, LEBO všetky pozemské satelity, aj tie automatické, sa proste neozývajú. A NASA na nich zabudla! Posádka preto z nejakého divného dôvodu vypočíta novú trasu, ktorá vedie cez nepreskúmanú časť slnečnej sústavy čo je desivé z nejakého dôvodu? Pretože v budúcnosti asi zabudli, ako sa počíta obežná dráha vesmírnych telies a bez satelitov nevedia, kde sa nachádzajú planéty našej vlastnej Slnečnej sústavy alebo ja neviem. Akože áno, medzi Marsom a Jupiterom sa nachádza pás asteroidov, ale to tam ani len neriešili, pretože to je tiež kravina. Medzi vesmírnymi šutrami sú desiatky kilometrov veľké medzery! Ale hlavne že nám to film ukáže nádhernými holografickými modelmi, ktoré v skutočnosti vôbec nič neznamenajú.

Odohrá sa tam niekoľko ďalších nelogických vecí, ktoré vám nemôžem prezradiť, lebo nechcem priveľmi spoilerovať. Napríklad posádka musí vyjsť von z lode, aby niečo opravila v nebezpečnej oblasti, hoci je sú tam očividne ukázané opravárske roboty. Vždy, keď sa veci daria, nečakane sa ozve alarm, teda nečakane pre posádku, lebo vy to budete očakávať vždy! A jedna člena posádky je tehotná, takže tam môže zaznieť vtip s mimozemským parazitom.

Chápete, lebo dieťa je vlastne parazit... je to vtip... a 85% času posádka nerieši nič iné, len to, aké meno by mali šťastní rodičia tomu decku dať. Možno keby rovnako množstvo mozgovej kapacity venovali riešeniu aktuálnych problémov v otvorenom vesmíre, neozýval by sa ten alarm tak často. 

Film skáče medzi dvoma rovinami, ku ktorým sa pridáva tretia, a tou je mladícka minulosť starého vedca. Treba uznať že Ethan Peck občas vyzerá, akoby mladého Clooneymu z okna vypadol a na pár momentov ma filmári aj oklamali. Všetky tieto roviny sa na konci filmu spoja v nečakanom dejovom zvrate, ktorý ma skutočne prekvapil. S ohľadom na všetko, čo sa vo filme stalo je síce hlúpy, ale prekvapivý rozhodne.

V konečnom dôsledku je film iba pomerne nudnou ohranou ľudskou drámou o osamelosti človeka v ľudskej spoločnosti, nahnevaných otcoch, ktorí premrhali svoj život kariérou, strate zmyslu života, hľadaní zmyslu života, emocionálne vypätých situáciách, proste o veciach, kvôli ktorým rozhodne nemusíte minúť 100 miliónov dolárov, vystreliť ľudí do vesmíru a absolútne znásilniť astrofyziku. Clooney si v podstate iba chcel natočiť vlastnú Gravitáciu a občas to vyzerá tak, že sa inšpiroval až príliš.

Vizuálne je film ale rozhodne pôsobivý, či už ide o vesmírne pasáže s neprakticky zbytočne veľkou loďou na dvojročnú misiu, alebo o zasnežené pláne arktídy. Bodaj by nie, však bol aj poriadne drahý. O hudobný podmaz sa postaral Alexandre Desplat, ktorý si moje muzikantské srdce získal úžasnou témou k filmu Kód Enigmy. Tu je jeho hudba trochu viac v úzadí a jediným výrazným motívom je hlavná téma. Neosloví vás tak veľmi, ako spomínaná Enigma, ale minimálne si ju v hŕstke ostatných hudobných motívov všimnete a možno vám aj na pár hodín ostane v hlave. Faktom je, že som si ju púšťal aj pri písaní textu k tejto recenzií.

Ani to však filmu nepomáha. Scenár zlyháva na plnej čiare, herci sa snažia ukázať emócie a celkom im to ide. Vesmírny Clooney, pozemský Clooney aj mladý Clooney sa snažia, Felicity Jones sa ukázala už Rogue One, takže jej veríme. Tiffany Boone a Demián Bichir sú tak trochu do počtu, ale keď už sú na kamere, tak tam dajú to srdiečko. David Oyelowo s emóciami pre istotu pracuje tak opatrne, že vlastne vôbec. To je im však všetkým prd platné, pretože scenár stojí za starú bačkoru, logika celého príbehu tiež a v podstate je to len to príbeh o smutnom otcovi, ktorý pokazil celý svoj život a teraz sa to snaží dať dokopy aspoň tým, že zachráni niekoho.

Je dramatický? Je. Videli sme to stokrát? Áno. Je naň treba scifi prostredie a vysoký rozpočet? Vôbec. Dá sa to spraviť lepšie? Absolútne! Mali by ste strácať čas týmto filmom? No, kto som ja, aby som vám hovoril, ako máte strácať svoj voľný čas, ale dá sa rozhodne stráviť aj lepšie. Napriek krásnemu vizuálu, príjemnej hudbe a miestami slušným hereckým výkonom vo vás po dopozeraní film ostane taká nemastná, neslaná otázka: prečo?