Těchto 8 postav najdete v každém druhém hororu! Proč existují hororové trópy?

Filmové trópy často označujeme ako klišé a staviame ich do negatívneho svetla. Trópy sú však tematické výrazové prostriedky na rozprávanie príbehu majúce symbolický alebo referenčný význam. Inými slovami reprezentujú konzistentné použitie určitých postáv, situácií, prostredí či kontextov naprieč daným žánrom. Fungujú teda ako opakujúce sa prvky, ktoré pomáhajú štruktúrovať a definovať žáner. 

Narozdiel od archetypu, tróp obvykle žáner nepresahuje. Kým archetyp nám pomôže vybudovať postavu - povedzme bojovníka, vďaka trópu sa oprieme o konkrétny charakter - napríklad osamelého vlka, nového šerifa v meste, najrýchlejšieho pištoľníka na západe, kovboja-samuraja a pod.   

Spôsob, akým tvorcovia používajú trópy vo filmových seriálových alebo knižných dielach rozhoduje o tom, či sa z trópu stane klišé alebo nie. Najmarkantnejšie opakovanie vzorcov pre postavy a zápletky nachádzame často v hororových príbehoch, pričom niektorým z nich sme sa už venovali v samostatnom tematickom videu. Tentoraz si posvietime na najznámejšie charakterové trópy, ktoré nie sú úplne neznáme ani odporcom hororu. 

Viaceré z nich sa preslávili predovšetkým v subžánri nazývanom slasher - spravidla príbehu, v ktorom sériový vrah alebo iná zlá entita postupne likviduje skupinu postáv - zvyčajne veľmi mladých ľudí. Na druhej strane mnohé podliehajú inováciám a napriek tomu, že ich očakávame, stále dokážu významne poslúžiť diváckemu zážitku.  

Pre poriadok je treba dodať, že v tomto videu vynechávame postavy antagonistov - teda zloduchov akými sú napríklad démoni, vrahovia, zlí klauni, duchovia, šialený vedci, mutanti, rodiny kanibalov, nemŕtvi, upíri, kultisti, mimozemšťania, čarodejnice, roboti, parazitické organizmy, umelá inteligencia, prastaré božstvá, alebo kuchynské spotrebiče

Nepatrí k najostrejším ceruzkám v penále, ale v stredoškolskom potravinovom reťazci je kráľom džungle. Fyzicky zdatný, príťažlivý, sebavedomý a obľúbený u žien - alfasamec partie. Okrem jeho lásky k športu a limitovaného intelektu ho charakterizujú aj tieto rozpoznateľné rysy: agresivita, súťaživosť a arogancia. Jeho determinujúcim znakom je maskulinita - aj keď predstavuje skôr karikatúru mužnosti resp. stereotypné požiadavky na pravého chlapa ako fyzická sila, odvaha či potláčanie emócií. Nezriedka sa stavia do opozície k inej stereotypnej postave, ktorou je nerd.

Často tak v skupine zastupuje šikanátora a keď konečne príde jeho čas, je to jeden z mála momentov, pri ktorom držíme place vrahovi. Na druhej strane si môže v rámci svojho aktuálnejšieho uchopenia získať sympatie publika prekvapivou emočnou inteligenciou, humorom či komplexnou osobnosťou. 

Napriek tomu sa však najväčšmi spolieha na svoju fyzickú silu a keď je treba zablokovať dvere, či odstrániť z cesty prekážku, nie je nikto povolanejší. Bohužiaľ snaha poraziť zlo holými rukami (alebo baseballovou pálkou) sa mu napokon neraz stává osudnou. 

Hlúpa blondína, naivná blondína, roztomilá blondína. Boh jej pomáhaj, pretože to schytá a pravdepodobne ako prvá. Povrchná barbie alebo hysterická alfamrcha, paradoxne nemusí byť nutne roztlieskavačka. V jej základnom popise totiž dominuje predovšetkým krása a sexuálna neviazanosť. Oh, a väčšinu času na plátne nosí obtiahnuté šortky.

Ide o dievča, ktoré zvyčajne sekunduje hlavnej protagonistke príbehu, aby vznikol medzi postavami kontrast. A to nie len na základe farby vlasov. Roztlieskavačka je obvykle slobodomyseľnejšia a uvoľnenejšia v kolektíve. Možno až príliš. Jej promiskuita sa spája s iným horovým trópom, ktorý hovorí, že pokiaľ na sebe neudržíte nohavičky, nezostane vám ani hlava na krku. Nemanželský alebo nechránený sex s neznámym človekom potrestaný obzvlášť krutou smrťou si mnohí vykladajú ako karmické posolstvo. Môže ísť o metaforu strachu z pohlavne prenosných chorôb alebo morálnej skazenosti.

Niekedy však len o pragmatické vedomie toho, že v intímnej chvíli bývame málo ostražití a mimoriadne zraniteľní. Obetovanie “hriešnikov” však patrí medzi časté hororové klišé, kedy smrť postavy neslúži len potrebám zápletky. Pointou je dostať na plátno utrpenie deviantného človeka a vytvoriť tak pocit, že si dotyčný trest zaslúžil. Až na to, že takúto spravodlivosť postava dostane už len za to, že sa kúpala nahá, alebo siahla k alkoholu.

K tomu všetkému tróp promiskuitnej blondíny či roztlieskavačky zahŕňa aj hysterické správanie v kritickej situácii, čo je napokon pre diváka otravné a nepríjemné. Súčasnejšie uchopenie trópu nám však predstavuje sympatickú mrchu, ktorá nás nešetrí humornými hláškami a vlastne sa nevieme rozhodnúť, či ju milovať alebo nenávidieť. 

Šašo, ktorého nikto neberie vážne často nemá ani najmenšie tušenie, čo robí, kto sú jeho nepriatelia a aké nebezpečenstvo mu hrozí. Jeho skrytá sila spočíva v nadpozemskom šťastí. Blázon je totiž do istej miery dobrá duša a osud tak nad ním drží ochrannú ruku. Táto karmická výhoda však len odďaľuje nevyhnutné a šťastena sa napokon aj bláznovi otočí chrbtom. Alebo nastane zvrat pri ktorom sa z neho vykľuje vyvolený - ten posledný, ktorý prežije a zároveň posledný, od ktorého by ste to čakali.

Pokiaľ ide o postavu huliča alebo nadšenca pre akékoľvek zábavné látky vrátane alkoholu, býva na okraji skupiny.

Zvyčajne nie je zvlášť atraktívnym, obľúbeným alebo zdatným, vyniknúť však môže humorom a bystrým uvažovaním. Okrem komického uvoľnenia napätia prináša do skupiny určitý nadhľad. Paradoxne aj keď je pod vplyvom, môže si všimnúť to, čo iní prehliadajú. Má tak blízko k súbtrópu “bláznivej ženy, ktorej nikto neverí”. 

V hororoch je totiž utrpenie hrdinov umocnené pocitom, že sú v tom sami. Okolie je presvedčené, že si vymýšľajú alebo im rovno preskočilo. Nepríčetná postava, varujúca hrdinov pred nebezpečenstvom, však môže plniť aj funkciu jednej z červených vlajok, ktoré skupina statočne odignoruje.

Šprt, blázon či hulič patria medzi príbuzné trópy a často splývajú dohromady. Spravidla sú podivínmi, ktorí majú miesto v partii len vďaka dlhoročnému priateľstvu s niektorou z hlavných postáv. Nezriedka sú terčom posmeškov, dokonca šikany, ale pre túto svoju sociálnu pozíciu, inteligenciu či humor si obvykle ľahko získavajú sympatie divákov. Vieme sa s nimi stotožniť. 

Klasický stereotyp hollywoodskeho nerda je okuliarnatý, nerandiaci, spoločensky a fyzicky neobratný tvor, na ktorého v slasheri čaká šeredný koniec. Narozdiel od blázna totiž neraz vystupuje ako skeptik. Každý divák aspoň trochu znalý hororového žánru vie, že neveriaci Tomáš to má vždy spočítané. Aj pod ťarchou dôkazov odmieta pripustiť existenciu zlej entity a jeho previnením je nedostatok viery.

Na druhej strane nerd ako učenec patrí k najuniverzálnejším hororovým postavám. Nie vždy totiž vystupuje ako obeť. Poľahky sa môže stať odhodlaným bojovníkom proti zlu, niekedy nechceným pôvodcom problémov alebo svetlom na konci tunela. Viac-menej. Dámy a páni, deus ex machina - najlenivejšia scenáristická barlička už od antickej drámy. Tróp experta či expertov, ktorí všetko vysvetlia sa využíva ako skratka v expozícií príbehu na urýchlenie deja. Alebo v peripetii prináša dejový zvrat, ktorý náhle vysvetlí, o čo celú dobu išlo a poskytne rozuzlenie.

Základom moderného hororu je často spojenie detskej nevinnosti s čímsi zlovestným a temným. Roztomilé dieťa v súvislosti s morbídnymi okolnosťami je recept na znepokojivú atmosféru. Deti sú pre nás totiž od prirodzenosti zabavené zlých myšlienok a preto je desivé pomyslieť, že tak malé a krehké bytosti môžu byť schopné chladnokrvných činov. Tieto predstavy nás nútia spochybňovať podstatu reality, v ktorej sme odrazu oveľa zraniteľnejší, pretože hrozba je ukrytá i tam, kde by sme ju nikdy nečakali. 

My však teraz nemyslíme deti, ktoré sú nositeľmi zla alebo sa na zločinných aktoch podieľajú. Detské postavy v hororoch ako Kruh, Insidius alebo Poltergiest cielia na naše rodičovské inštinkty a pridávajú ďalšiu vrstvu strachu. Nie len že sú dospelé postavy samé v smrteľnom nebezpečenstve, ale nesú zodpovednosť za ochranu dieťaťa. Zápletka tak pekne hustne.

Existuje však aj princíp tzv. Rule of creepy, alebo pravidla strašidelnosti. Často sa stáva, že nejaký dejový prvok existuje len preto, aby vyvesil červenú vlajku. Inými slovami upozornil hlavnú postavu a najmä divákov, že niečo nie je v poriadku. A je jedno, či je daná situácia psychologicky, sociálne a fyzicky uveriteľná, pretože jej realistickosť je druhoradá. Cieľom je zvýrazniť desivé. 

Dieťa v horore tak napokon môže vystupovať aj ako Red Herring resp. falošná stopa. Tvorcovia znepríjemňujú detskú postavu natoľko, že ju začneme podozrievať a odpútajú tak našu pozornosť od skutočného zlosyna. Prečo? Pretože prekvapivý zvrat je kinematografický ekvivalent kúzelníckeho triku, ktorý všetci milujú. Bohužiaľ najväčším kúzlom režiséra s ohranými plot twistami je nechať zmiznúť svoje publikum. 

Hororový žáner je vo svojej rôznorodosti desivý aj vďaka tomu, že mnohé jeho príbehy neberú status quo ako samozrejmosť. Najlepšie horory nás zbavujú všetkých zažitých predstáv o svete. Oberajú nás o skutočné i domnelé záchranné siete. Práve zmysel pre skepsu charakterizuje väčšinu hororového prístupu k polícii a autoritám všeobecne.

Samozrejme tu máme kultové hororové thrillery ako Mlčanie jahniat, ktoré sa držia obrazu odhodlaného a statočného detektíva. Avšak aj v postave Clarice identifikujeme potrebu čeliť ľahostajnosti, skostnatenej byrokracii a šovinizmu v radoch FBI.

Nič však neukotvilo tróp zbytočného policajta lepšie ako slasher. Celá generácia hororových fanúšikov si zvykla na postavy laxných, skeptických a pasívnych policajtov, ktorí buď bagatelizujú hrozbu, alebo aktívne škodia hrdinom.

Na rozdiel od krimi žánru, kde je policajt ctižiadostivá postava obnovujúca vieru v zákon a poriadok, horor ukazuje autority, ktoré nás sklamali. V slasheorch je to často trojité zlyhanie moci a síce rodičov, učiteľov aj polície. Niet preto divu, že smrť autority je veľmi častým klišé, ktoré reprezentuje trest za nevšímavosť, zneužitie právomocí, alebo neúmyselné napomáhanie zlým silám.   

Poznáte ten starý vtip, že černoch v horore umiera prvý?

Tokenizmus je prax kultúrneho priemyslu, ktorá predpokladá povrchné úsilie o inkluzívnosť rasovej, náboženskej a sexuálnej rozmanitosti. Z historického hľadiska sa príslušníkom rôznych rasových či etnických skupín nedostávalo veľa priestoru vo veľkorozpočtových filmoch. S výnimkou tých, ktoré sa zameriavali priamo na rasu či sexualitu alebo ju využívali na vyjadrenie pointy. Vo filmovej produkcii totiž dominovali bieli tvorcovia, točiaci filmy pre biele publikum. Horory mali postavy z menšín takzvane “na jedno použitie”.  

Po kritike nedostatku vierohodnej diverzity si však tróp našiel spôsob, ako zostať relevantným. Namiesto toho, aby bol príslušník menšiny takpovediac mäsom do mlynčeka, stal sa najdôležitejšou vedľajšou postavou. Jeho smrť bola najdramatickejšia a mala veľký dopad na dej.

Postupom času vďaka spoločenskému tlaku rasové a etnické skupiny získali prístup k lepšie plateným prácam a relatívnej ekonomickej stabilite. Štúdiá pripustili, že publikum ani zďaleka nie je tak homogénne a tento tróp je dnes menej častý. Nezbavili sme sa ho však úplne a pokiaľ ide o otázku sexuality postáv, môže byť stále problematický. Ak je totiž jedinou charakteristikou postavy to, že je gay ….pravdepodobne zomrie ešte pred černochom a ujačanou roztlieskavačkou.  

Výraz Final Girl vymyslela profesorka Carol J. Cloverová vo svojej knihe z roku 1992 s názvom Muži, ženy a motorové píly. Termín sa spravidla používa na označenie ženy, ktorá v horore zostáva nažive ako posledná a to najmä vďaka určitému súboru špecifických charakteristík či pravidiel. Je kombináciou hrdinky a dámy v ťažkostiach, pričom sa v súčasnejších dielach môže na záver filmu prejaviť aj ako akčná postava. Predovšetkým v starších hororoch je celkom iste panna, ktorá zostane počas celej stopáže plne oblečená, vyhne sa sexu a pravdepodobne, ale nie nutne, aj drogám či alkoholu. Spočiatku býva plachá a umiernená v kontraste s promiskuitnou blondýnou. Je však inteligentná a vynaliezavá, no v starších snímkach skôr pasívna postava. Nie je nevyhnutné, aby umrela, ale musí si uchovať až do konca nevinnosť, morálnu čistotu a ušľachtilosť. Nejde však len o sex. Hrdinka musí byť schopná riešiť konflikt bez krvipreliatia a pokiaľ vezme život, či už oprávnene alebo nie, stratí morálny náskok. Je totiž dôležité, aby zloduch umrel karmickou smrťou, teda spôsobom, za ktorý si môže sám. Alebo aspoň zjavne nie vinou hrdinky. 

Pod výrazný posun v chápaní trópu sa podpísal film Vreskot z roku 1996, ktorý predstavil Sidney Preskotovú ako sebavedomú a dôvtipnú ženu defakto feministickú ikonu. Podľa gendrovej štúdie profesorky Kathleen Rowe Karlynovej: “Cez Sidney trilógia poskytuje nový model ženskosti pre diváčky z Tretej vlny [feminizmu] - dievča, ktoré je aktívne, ktoré sa dokáže fyzicky chrániť, má moc nad vlastnou sexualitou a vyjadruje hnev miesto toho, aby ho potláčala. Táto nová dievčenská hrdinka pozná svoju kultúru, od legiend, na ktorých stoja inštitúcie až po populárnu kultúru a technlógie jej vlastnej generácie. Používa nástroje, ktoré jej poskytuje a tak má možnosť prepísať starý naratív, ktorý pre ňu neplatí.” Je to nová posilnená Final Girl, ktorá má osud vo svojich rukách.